Po stopách SPDH 1993

Ujo Patrik nám (Syndimňau a ja) jedného škaredého dňa, kedy utrpel veľké poníženie požičal svoj headcam. Bola to vlastne naša odmena za to, že sme ho nevysmiali okamžite po tom, ako sa neuveriteľne vydrbal na asfaltovej ceste ktorá viedla do kopca, ale až po tom, ako sa trochu pozbieral.

Nevyužiť takúto progresívnu techniku, ktorá robí dnešný zlý a skazený svet lepším miestom aspoň v našich hlavách by bolo neodpustiteľné. Dlhé úvahy o tom, či natočíme dokumentárny film o diktátorovi Hellvisovi a pracovných táboroch pre ľudí, ktorý ho nasrali sme zavrhli rovnako rýchlo, ako prírodopisný film o nepoškvrnenosti asfaltových ciest v rámci železnej studničky cez víkend. Ostávala nám už len jediná možnosť. Vydať sa po stopách SP DH 1993 Pajštún.

Syndimňau viac menej podvádzal. Na rozdiel od jazdcov z roku 1993 zvolil vysokozdvihovú kombináciu 150/150mm, 203 kotúčové brzdy, sedlo proklete nízko, nové 2,5 maxxis dh plášte a najväčším vrcholom bola absencia stojanu na fľašu, alebo dokonca aspoň dierok na uchytenie tohoto stojanu. Moja výbava sa omnoho viac podobala zjazdovým špeciálom s tých čias. Kombinácia zdvihov 100/čo kolená dajú mm, 180 kotúčové brzdy, 2,35 maxxis dual plášte a dierky na stojan na fľašu mi poskytli takmer dokonalý pocit z vtedajšieho zjazdu. Vtedajším zjazdom sa rozumie rozostrený a roztrasený obraz pri rýchlostiach vyšších ako 25km/h, neuveriteľne precítená bolesť v prstoch a určite aj pálenie záhy.

Naša cesta po stopách SP DH 1993 Pajštún sa ale skončila tesne nad Borinkou, kde sme nevedeli nájsť záverečný zošup s čoho sme boli veľmi sklamaní a dehydrovaní. Snáď nám ju raz niekto ukáže aby sme nemuseli umrieť v nevedomosti.