Enduro Pajštún

Ako už Dexo písal, v jeho temnej mysli vzkrsla myšlienka vydať sa po stopách oldschool DH závodu Pajštún 1993. V tom čase som mal 9 rokov, bikoval som akurát tak na RMXke a pobehoval po okolí s holou cicinou… (aj keď to robím doteraz…) Samozrejme, že keď mi Dexo dávnejšie naznačil, že dáme Pajštún, vysmial som ho, pretože moja kondička je nulová a zadýcham sa už pri myšlienke, že musím vstať od PC a ísť si pešo do kuchyne po ďalšiu zásobu čokolády. Sobotný výlet som bral ako bežné endurko, kde sa pri troche šťastia dostaneme na Biely kríž, kde chytím infarkt a pôjdem domov…

Ráno som sa zobudil kúsok rozbitý, po včerajšom stavaní no-flow trailu. Bolelo ma najmä brucho z toho ako som sa rehotal na Headovom prísnom crashi na asfaltke :D. Vyrážali sme o 9:00 SEČ… smer Biely kríž. Čiže pohodové XC po asfaltke, keďže v lese bolo blato, čo by ma zbytočne vyčerpávalo… Postupne ma Dexo oboznamoval so zámerom ísť na Dračí hrádok a odtiaľ na Pajštún. Na biely kríž sme vybehli pomerne rýchlo a ani som nebol unavený, čo ma prekvapilo… Počasie bolo pomerne príjemné, pod mrakom a okolo 8-10 stupňov. Z bieleho kríža sme sa pustili po modrej značke smerom Medené Hámre. Ja som síce navrhoval inú trasu z Panovej lúky, ktorá končí prísnym zjazdom, ale bol som prehlasovaný Dexom a jeho druhým úchylným ja.

Biely kríž bol posledné dva roky vždy konečná mojich XC/Enduro výletov, tak som sa aj trošku tešil na niečo nové. Po modrej to bolo celkom fasa, po krátkom šlapaní prišiel single zjazdík, kde dexo zapol aj Headovu helmetcam. Ale nejako som nepochopil pojem ísť pomaly a tak som mu po pár metroch ušiel zo záberu. Ale zase bol to prísny singláč, plný voľných šutrov, šmyklavého blata a pozdĺžnych papekov na ktorých mi pravidelne ulietali kolesá. Samozrejme všetko zákerne ukryté pod lístím. Nejako zázrakom sa ani jeden z nás nevydrbal a dostali sme sa až na asfaltku v údolí, po ktorej sme to highspeedom dali až do Medených Hámrov, na odbočku Dračí hrádok.

Bol som celkom zvedavý čo je to zrúcanina Dračieho hrádku, tak prvých asi 10m som tlačil napichaný. Po týchto 10 metroch tlačenia asi 20% stúpania, kde som sa po členky zabáral do listov a neskutočne ma podšmykovalo, som začal byť nervózny… A to som ešte nevedel, že týmto štýlom to bude pokračovať minimálne ďalšiu polhodinu… Ak niečo strašne neznášam tak sú to tiahle tlačenia, kde musím vyvíjať enormnú silu, aby som sa pohol dopredu a nezdrbal sa do blatových kolajníc od traktora. Tiekol zo mňa pot, ale našťastie sme sa dostali hore na Dračí Hrádok. Úprimne, čakal som niečo viac ako 10 kameňov na sebe, ohnisko a lavičku ale neva… dali sme krátku pauzu a šli smerom na Pajštún. Zjazdík z Dračieho bol prísny a veľmi som sa v sebe sklamal, že som jednu pasáž nebol schopný prejsť a musel som znášať bike… Ale pohladenie na duši mi poskytol Dexo, ktorý tam hodil nejaké kungu fu a bol nútený skokom opustiť stroj.

Singlík ešte chvíľu pokračoval, až sme sa dostali na pomerne širokú lesnú cestu, na konci ktorej mali byť nejaké legendárne duny, kde sa všetci rozbili… Dexo ma nútil šlapať, čo bolo v tom lísti a mäkkej hline o hubu a postupne som sa dostával do stavu klinickej smrti a vyzeral asi takto podobne. Najskôr som však musel prekonať fázy strašnej nenávisti k Dexovi, za to že ma sem nútil ísť, fázu strašného pičungu na všetko okolo mňa, fázu duševného zúfalstva, že tu zahyniem a nájdu ma až na jar, keď sa roztopia snehy… Dexo ma ešte stihol nasrať vetou: „Však sa teš z tej prírody, pozri aký tu je fasa les.“ Nie som si istý, či sme sa obaja pozerali do toho istého hnusného nudného sivého špinavého lesa, kde okrem stromov nebolo absolútne nič. Najdepresívnejší les aký som si vedel predstaviť a Dexo sa z toho ešte teší ako nejaká cirkusová prostitútka! Proste čistý Mordor. Už som len čakal, kedy z poza stromu vybehne debilný Frodo a začne ma jebať do kolesa za to, že mu nechcem dať jeho pridrbaný prsteň!!! Kým som prekonával fázu mlčania (čo aj dexo už vie, že je so mnou zle) sme sa dostali k tým dunám… Ani neviem ako, ale súhlasil som s Dexom, že si ich dám, aj keď to znamenalo, že sa asi 200 metrov vrátime a stratíme drahocenné metre. Ale musím povedať, že to bolo celkom sranda… Pretože všetko bolo pod lístim a duny sa zjavovali až na poslednú chvíľu. Príliš som to nehrotil, ale aspoň som ich nepreskakoval do protisvahu….

Za dunami začal fasa singlík až pod hrad Pajštún, asi najkrajši singel tento rok. Tesne pod hradom bolo všetko posypané ihličím zo smrekovcov a tak nudná sivá krajina dostala žiarivo oranžovú farbu a vyzeralo to jak v rozprávke. Popadané stromy, kľukatiaca sa cestička, zrúcanina pred nami…už mi tam len Fantagiro chýbala ako ukazuje kozy zpoza hradieb… škoda…

Na pajštúne sme dali obednú pauzu (tj. zožral som poslednú KOKO tyčinku) a Dexo mi vyrozprával celú hitóriu hradu Pajštún, až po jeho vyhodenie do vzduchu Naopoleonom… Nasýtený informáciami som navrhol ísť pomaly smer home… Trojminútový freeride bolo to, na čo sa Dexo tak veľmi tešil a musím priznať, že to bolo megafasa… Síce žiadne strašné hrotenie, aby mi aj Dexo na HT stíhal s headcamom, ale voľné kamene a tehly z hradu a korene na celej ceste dole mi dali zabrať. Najmä mojim rozmaznaným ručičkám, v ktorých som mal dole neskutočné kŕče. Tieto tri minútky zjazdíku stáli za to trtkanie sa až sem. V dedine dole sme dali kofolku a zatiaľ čo dexo nakupoval nejaké najsuchšie keksy na svete, ja som si pokecal s miestnym štamgastom o hubách, ktoré vraj stále rastú a o počasí! Naozaj vyšlo aj slniečko a my sme sa pohli ponad Marianku domou.

Dexo vymyslel nejakú skratku, avšak po čase sa cestička stratila a my sme si dávali nefalšovaný virginride lesom… Až na moment keď som sa zamotal do nejakého drôtu a už už som čakal, že odistím nejakú mínu z druhej sv. vojny to bolo v pohode… Napojili sme sa na cestičku, ktorú už ako tak poznám… Teda pamätal som si ju ako štrkovo-asfaltovú cestu, síce tiahlu ale v pohode… Avšak to čo sme našli nečakal nikto… Absolútne zajebaná cesta od blata, po ktorej tiekla voda, všade neskutočné sračky a kolaje od vydrbaných lesníckych mechanizmov. Striedali sme tlačenie a úmorné šlapanie a neskutočne nadávali… Musím povedať, že tak nasratý ako hentých 40 minút som nebol už fakt dávno. Nasratý bol aj Dexo, čo je vzácnosť a vyhrážky ako odrezanie hlavy prvému lesákovi, ktorého stretneme alebo vyhrážky únosom detí a  posielaním po kúsočkoch, boli len zlomok z toho čo z nás v zúrivosti vzišlo. Už aj teraz, keď si spomeniem na tú cestu dojebanú od lesákov, ktorí si ešte dovolia otvárať hubu na bikerov, mám chuť niekoho hryznúť do tváre! Kurva fix! Polámal by som všetky kosti človeku čo vydáva povolenie na vzjazd vozidiel do lesa, pretože aj keď tam je rampa, vyzeralo to ako motocross trať! Syndiman zažil šok, ktorý zrušil jeho hrdinské skutky a stal sa démonom pomsty.. Ako by povedal Rytmus:

Som tvoja nočná mora,
prichádzam vždy len z dola,
tvoje deti sa ma boja,
som vôla tvoja,
som víťaz tvojho boja…!

Biky zaondené od blata sme chceli umyť v potoku, ale ani na dvakrát nám to nevyšlo ale našli sme studničku kde sa dal bike strčiť pod tečúcu vodu… Paráda až na to že som si namočil sedadlo a rukavice a bola mi krutá kosa na prstíky a zadoček… Až na ten koniec tripu to bolo fajn endurko a teším sa na jar a leto keď sa snáď vydáme aj niekam inam v okolí BA…