Italy on snow

Je krásne piatkové popoludnie. Všetci normálni ľudia v tomto čase spia, tak nechcem byť výnimka. Dávam si budík na 16:00 keď má byť tlačovka SDKÚ a zakutrem sa do periny. Nezabudnem ešte na vankúšik dať moje dve plyšové kamarátky, ktoré volám Mišinka a Ivanka. Odrazu mi zvoní budík. Piči. Nejak skoro… Kuknem na display a ten mi ukazuje: Mada, Mada, Mada. Zdvíham telefón, kde sa ozýva onen očakávaný otravný hlas: „Že som ťa zobudil?“. Nevnímam ešte realitu a preto súhlasím s nápadom ísť v sobotu na Devínsku (Taliansko). Vypínam mobil a snažím sa vrátiť do sna, ktorý sa mi zjavne pačil, kedže Mišinka aj Ivanulka sú celé poslintané. Nedarí sa mi to :(.

Sobota 9:00 ráno. Prichádzam pred Dexov dom a ešte od neho pýtam sťahovaciu pásku na bowden, lebo pri poslednom crashi na kameňáku sa mi podarilo urvať hneď dve. Bowden pripevnený, môžeme vyraziť. Ideme asi najstrmšou cestou v okolí a ja si trieskam hlavu o stenu, prečo som sa musel trtkať cez celé mesto, keď sme sa mohli stretnúť kúsok odomňa. V cameli sa mi otvára nožík a ja si predstavujem, ako by som z Dexa vedel vyrezať fasa živý betlehem! Aj Majster Pavol z Levoče by sa posral! Na Slavíne nás odstaví english speaking lady a chce vedieť, ako sa dostať do ZERO city. Netuším o čo jej ide, ale Dexo zjavne tuší a posiela ju niekam do mesta. Ideme cez patrónku, dúbravku a onedlho sme na asfaltke, ktorá nás dostane skoro do Talianska. Celý čas pomerne husto sneží a ja netuším, čo mám očakávať. Posolená cesta rýchlo končí a nás čaká pomerne nepríjemné tlačenie.

Snehu je mrte, vyjazdené sú len kolaje od auta, do ktorých sa ale ja aj bike nezmestím. Dobiehame bežkárov, ktorým to nejako nejde. Ja začínam šlapať, ale prejde ma to, keď vidím, že pán lenivý na to jebe. Nechápem načo si ľudia kupujú drahé bicykle, ktoré sú v 90% životných situáciách nepoužiteľné. Po ceste plnej utrpenia konečne schádzame z asfaltky a XCčkújeme. Vyzerá to easy, ale neni, lebo v pomerne hlbokom mokrom snehu je vyšlapaný chodníček od ľudí a len po ňom to ide. Akonáhle sa vychýlime z cestičky zasekneme sa v snehu. Odpruženiu u mňa nehrozí, že by fungovalo pod 25 st. C, a tak so zaťatými zubami rozhrkaný šlapem. Posledný úsek pred zjazdom ale musíme niesť bike na ramenách. Keďže v lete by sme radi dali nejaký mocný FR vo Tatrách, kde biky na ramenách budú vec bežná, beriem toto ako dobrý trénik. Dexo nahodí jeho tempo ironmana, ja po 30m skapíňam na bolesť ramena…

Konečne sme hore. Otvára sa nám krasný výhľad na Dunaj a Rakúsko. Dávame obednú pauzu a ideme na vec. Dexo vyťahuje z igelitky kameru od AdamEN a dáva mi inštrukcie ako čo mám ísť a ako kde mám vytočiť úplne zavretú zákrutu. V snehu ma hádže zo strany na stranu ako hovno vo vetre, ale bojujem. Po chvíli už nebojujem, pretože ležím tvárou v snehu. Kua som hovoril, že tú zákrutu nevytočím!

Postupne sa posúvame dole na serpentíny. Dexo neriskuje, zákruty vytáča ako pán a zjavne to siedme miesto nezískal len náhodou. Ja až tak fasa nie som. Tieto zákruty nevytáčam ani za sucha a nie ešte v 20 cm snehu. V hlavičke mi prebleskne nápad pustiť si to kolmo dole, šak jebať zákruty, a keďže čas uvedomiť si všetky pozitíva a negatíva nie je, rútim sa úplne nekontrolovane dole. Mokrý sneh ma fasa rozbieha, prechádzam cez kadejaké pasce poschovávané pod snehom ale poslené poleno mi dáva krutú stopku. Predok stojí, zadok túži pokračovať. Nohy obiehajú hlavu a dávam hustého Kráľa Škorpióna! Samozrejme, že mám plnú hubu snehu a asi zlomený chrbát. Pičujem, lebo v tejto situácii sa aj tak nič iné nedá robiť. Zjavne som si niečo natiahol v chrbte a vytlačiť bike hore trvá asi 20 minút. Samozrejme, že Dexo sa rehoce a núti do ďalšej, jeho zvrátenou mysľou chladnokrvne naplánovanej deštrukcie so slovami „to dáš“. Samozrejme, že to nedávam a ešte aspoň dvakrát ma šlahne o zem! Kristušát!

So slzami šťastia v očiach prijímam správu, že konečne ideme do Talianska… Hneď ako výjdeme z lesa otvorí sa nám nádherný pohľad na panenský sneh, kamene, trčiacu suchú trávu. Snehu tu nie je až tak veľa, zjavne ho vietor odfúkal z holých strání. Točíme najeké zábery a úplne sa robíme na super scenérií… Taliansko je Taliansko, v každom ročnom období je iné a super. Dostávame sa až ku kameňom. Na lúke síce nie je sneh, ale pri kameňoch sú slušné záveje. Pri jednej jazde do jedného vrážam a opäť padám na hubu. Nepríjemné je, že sa mi kolenačky zošuchujú a kolenom triafam nejakú skalu. A keďže som bol zlý zlý chlapec na hlavu mi drbne bike. Na moju novu integrálku kuaaaa. Dávame ešte nejaké foto a ideme si to pustiť až dole – našupu. Singletrailík je celý pod snehom a niečo ako ideálna stopa neexistuje. Dexo dáva prísne, ja ťahám vždy minimálne jednu nohu za sebou jak kotvu… V zdraví sa dostávame dole. Som celý mokrý, v botách asi tona snehu, ale že jaký výlet?! Mega…! Domou nás ešte čaká XC z Devína po ceste… Sme prísny a z biku zosadáme, až pri River parku, kde sa mi z jeho otrasnej architektúri urobilo nevoľno. Fasa ukončenie mojich 8 mesačných prázdnin, keďže od pondelka nastupujem do roboty, takéto veci si budem môcť užiť len cez víkendy…