Syndimanov denník – časť šiesta

Odkedy som zamestnaný človek, čas na bike mám len cez víkendy a o to viac som nabudený ísť sa povoziť. Na víkend som mal veľký plán dať endurko aj v sobotu, aj v nedeľu, avšak špinavý vietor, dážď a celkovo odporné počasie nahlodali moje odhodlanie. Dexo síce v sobotu vyvýjal silnú aktivitu, nech idem s ním, ale bol som prísne nezlomný. Ale sľúbil som mu, že sa budem celú sobotu pripravovať na nedeľu a dáme poriadne enduro. Dexo išiel moknúť sám a ja som celú sobotu prehnil pri telke s čokoládou po ruke! Moja typická zimná príprava na novú sezónu.

V nedeľu nadránom podradný hokej s Lotyšmi, či s kým, a o to viac som bol deprimovaný, že už o 10:00 musím byť nastúpený pred domom a musím predstierať odhodlanie. Dexo prichádza na pevňáku s nejkými slickmi a ide sa smer Železná studnička. Plán je vyšlapať na Kačín a potom sa uvidí. Po rotundu to je pohodka, síce kondička nula bodov, ale svieti prvé jarné slniečko, čo ma drží v pozitívnej nálade. Od Rotundy smerom na Kačín však zábava končí, kopec stúpa a rovnako intenzívne rastie aj snehová prikrývka. Šlapem čo to dá, s dexom rozoberáme plány na leto, hokej a bzdochy. Ale že by som mal nejaký pôžitok zo šlapania v snehovo-ľadových kolajách, sa nedá povedať. Zliezam z biku, rebelujem a tlačím! Dexo šlapká popri mne a asi si myslí, že mu to pomôže v SPDH… hlupáčik naivnučký. Dostávame sa na vrchol Kačína a ani som si nevšimol kedy aj Dexo začal tlačiť. Otázka stoji, čo ďalej…? Dexovi už svietia oči, mne z toho behá po chrbte mráz. Je mi jasné, že má plán ako ma zničiť. Moje najhoršie obavy sa potvrdzujú, keď sa ma s obrovským nasadením snaží presvedčiť, že niekde v pizde ďaleko raz videl nejaké pekné skaly a že tam musíme ísť. Absolútne nedomokratickým spôsobom mi nedáva čas na rozmyslenie a už ideme z Kačína do Lamača. Po snehovej asfaltke to je celkom zábava, užívam si zjazdík. To však netuším že to bude moje jediné potešenie dňa.

Prechádzame cez Lamač, šlapem ako debil s dole sedadlom, lapám po dychu. Je 11 hodín ráno a všetci asi spia, dedinka je úplne prázdna. Odrazu sa ani neviem ako ocitáme na štvorprúdovej ceste a doteraz si nie som istý, či to nebola nejaká diaľnica. Tu sa prejavuje Dexova najväčšia úchylka, a všetci, čo s ním boli aspoň raz jazdiť, vedia čo myslím. Šialené, nezmyselné, poloretardované a dopredu nesignalizované prechádzanie cesty! Odrazu si uvedomujem, že idem v protismere, asi trikrát prechádzam cez plnú čiaru a 10cm odomňa si to jebú autá a autobusy aspoň 130km/h. Naštastie po 15 minútach tejto Dexíkovej zábavky odbočujeme na nejakú vedlajšiu cestu a ja si konečne možem prestať predstavovať, ako zrazený ležím na zemi a po hlave mi prechádzajú autá bez toho, aby si to všimli. Dexo mi zatiaľ rozpráva, čo všetko videl pri ceste… koberce, deky, šupky z banánov, puklice, stierače… no bohovské. Míňame nejaké polorozpadnuté domy a mierime do lesa.

Už asi pred hodinou som stratil prehľad kam ideme, ktorým smerom a hlavne v akej mestskej časti sa približne nachádzame. Dexo mi to tuším aj vysvetľuje, ale kedže ja nerozlišujem Dúbravku, Karlovku, Vrakuňu, ani sa nesnažím to pochopiť. Azymut je na sever a mne neostáva nič iné ako šlapať za Dexom. Je asi 10 stupňov a podľa toho to aj v lese vyzerá… stále tony snehu, ťažkého, mokrého, vydrbaného…! Vychádzame z lesa a pred nami sa otvára nejaká lúka, konečne niečo kde nie je sneh. Avšak kým sa dostávam na lúku darí sa mi po kolená zapadnúť do snehu a logicky mám plné boty snehu a vody. Boha! Proste namiesto kľudného XC výletíku po asfaltke sa tu zadrbávam v snehu, celý mokrý a spotený s bikom na ramene. Dexo získava už pomerne skoro asi 6 čiernych bodov. Našťastie s tým, že miesto kam ma ťahal je pekné, mal pravdu… na lúke nie je ani náznak snehu, biele vápencové skaly na štýl talianska, zvlnený kopec, zelená tráva a modrá obloha. Dávame nejaké vozkanie sa. Celý čas nás pozorujú 2 asi 12ročné dievčatká a neviem o čo im ide. Na mňa sú už príliš staré, nejavím o ne záujem a venujem sa bicyklovaniu. Dexo mi ukazuje nejakú jaskyňu , ktorá je určite plná pavúkov tak sa držím v bezpečnej vzdialenosti. Po obhliadke ostatných „prírodných krás“ pokračujeme ďalej a ja zase netuším kam.

Tlačíme biky do kopca, brodíme sa snehom mimo cesty a ja mám toho už tak akurát dosť. Som psychicky a fyzicky vyčerpaný a chcem jesť koláče. Dexo ma ubezpečuje, že už sme kúsok od vrcholu, potom mi zase hovorí, že ešte pol hodinku, že za najbližším kopcom a podobné oblbovačky. Nevidím svetlo a moja temná duša uvažuje, že opustí úbohé telo. Pičujem do Dexa, že sme mohli ísť aspoň po ceste alebo kopec obísť. Keď som na tom najhoršie zvoní mu telefón a ja ho prosím na kolenách, nech dotyčného poprosí o pomoc. Lebo umrieme pod snehom. Dexa to ešte viac pobaví a pokračuje ďalej. Nakoniec však zaberú moje nonstop pičovania a podvolí sa návrhu pustiť si to dole a ísť ako ľudia po ceste. Ideme po nejakých srnčích stopách a dolina sa blíži. Pred nami je ešte posledná prekážka – asi 3m takmer kolmý svah. Prvý ide nadržaný skautík – podopiera sa bikom a rýchlo je dole. Na rade som ja, rozhodnutý kopírovať jeho techniku využívania biku ako podpery. Asi po 10 sekundách sú moje plány len bezcenné úvahy, lebo sa mi šmýkajú nohy a šúcham sa po zadku dole svahom. Bike ťahám za sebou, ale v záchvate pudu sebazáchovy ho púšťam a v poslednej chvíli sa zachytávam o 2 malé stromčeky, na ktorých ostávam vysieť. Dexo ma ohromnú radosť a namiesto pomoci na mňa pokrikuje nech si pohnem, lebo počuje štekať nejakých psov, čo nás idú rozjebať po dvore. So strašnou námahou sa vyťahujem hore ako na hrazde a snažím sa dostať dole. Opäť ma šmýka a skrúca a nekoordinovane sa dostávam dole celý mokrý a dotrhaný od kríkov. Dole po 10m zisťujem, že tento strmý svah sa dal obísť a chcem plakať. Dostávame sa dole popri záhradách a pokračujeme po asfaltke.

To už zisťujem, že sme v Devínskej a namiesto domov smerujeme do Devína. Popri Morave sa brodíme do pol kolesa v roztápajúcom sa snehu a vidina kofolky na slniečku pod hradom ma motivuje k šlapaniu bez známok emócií. V devíne kofolka, k vedlajšiemu stolu si sadajú nejaký čudáci s veslami a gitarami a ja im ich chcem rozjebať o odposluchy. Naštastie nás už čaká len cesta domov, čiže asi 10km šlapania v protivetre po ceste. Že jes! Na biku nemám už ani náznak oleja a vydáva mi to zvuky jak 100r favorit. Domov prichádzam úplne mŕtvy a zablatený, napúšťam si vaňu, pridávam nejakú kúpeľovú soľ a olejíčky, zapínam rádio a idem sa zregenerovať. V rádiu začína nejaká kotolícka relácia, dozvedám sa o problémoch katolíckej mládeže v Turecku a žiletkou si podrezávam žily. Čo je veľa, to je veľa…