Syndimanov denník – časť siedma

Ubehli dva týždne a opäť treba ísť čo to pojazdiť. Z roboty už chodievam pešo, aby sa Dexo nesťažoval, že nevládzem. S Dexom sa stretávame o 10:00 pri Slavíne a ideme smer tajná lokácia. Cieľ je jasný, omrknúť a do detailov naplánovať zábery do videa, ktoré raz snáď natočíme. Berieme si foťák, nech si narobíme dokumentačné foto a doma budeme študovať ideálne umiestnenie kamery. Dexo vymýšla niečo o jednom Horror-satane cestou, ale kazím jeho ilúzie o DH dnes, lebo HS neznášam a nemám chuť jazdiť v nejakých železných odpadkoch, pomedzi drôty a iné vychytávky. Chcem dať príjemné endurko v krásnom slnečnom počasí.

Po piatich minútach šlapania po ceste, zisťujem, že nie je 15 stupňov, ale tak mínus dva a sen o opalovaní sa v devíne sa stráca v diaľke. A to som sa tešil na nude hot chicks, čo stretneme na sandbergu ležať v tráve. Na rozdiel od Dexa mám aspoň bundu muehehe. Cez Patrónku ideme do Dúbravky (tuším) a odtiaľ smer Devín. Cestou sa zastavujeme na našom novom mieste, ktoré veľmi pripomína taliansko, ale ITA to nie je. Moje dve 12ročné kamarátky tu dnes nie sú, čo je škoda, ale tak aspoň ideme hneď na jazdenie. Okukávame každý kameň na zemi a vymýšlame najatraktívnejšie stopy. Dávame aj nejaké vozenie a som celkom spokojný. Tak 30sec záberov sa tu bude dať natočiť. Jediné čo mi tu vadí, sú kadejaké kríky s tŕňami a je ich požehnane. Som aj prekvapený, že nikto z nás nechytil defekt. Keďže som vedel ,že sa budem musieť predierať kríkmi, zobral som si džíny a Syndimanov kostým som nechal doma. Kebyže si totiž beriem elasťáky tak po dnešnom dni by som vyzeral ako nejaká 17ročná Araňa z Panónskej s vytrhanými očkami na špinavých legínach.

Obhliadka skončila a pokračujeme ďalej. Dexo tu bol napešo, takže to tu pozná, ja mu verím a vkladám do jeho rúk môj osud. Prichádzame k nejakému kameňolomu, vyzerá prísne, ale na škodu sa tu nič nedá jazdiť. Dávame aj horolezeckú vsuvku, keď ma Dexo donúti z hrany kameňolu zliezť do jeho útrob, samozrejme s bikom v ruke. Boha! Ale tak, keď tvrdí, že to je skratka tak prečo nie. Stále mi rozpráva, že táto cestička nás dovedie skoro až do Devínskej, ale jak sa snažím, tak sa snažím, žiadnu zasratú cestičku nevidím. Ale tak on je skaut, pán zvierat, on určite vidí aj pachové stopy, chodníčky a znamenia, ktoré bežní smrteľníci nevidia. V kameňolome je teraz nejaký komplex autoservisov, lakovní, pneuservisov a skládky havarovaných áut. Čiže brutálny bordel. Plán je popri plote obísť celý komplex a dostať sa na asfaltku. Som nutený prenášať bike cez skaly, driapať sa do kopca pomedzi agáty, preskovať tisícročné hrdzavé komponenty áut. Týmto štýlom ideme minimálne pol hodinku, keď sa dostávame k plotu. Ou shit. Čo teraz?! Začínam byť nasratý, lebo mi Dexo oznamuje, že po tejto jeho „cestičke“ ešte nešiel… A to som mu prízvukoval ,že dnes nemám chuť umierať zase niekde v lese.

Dexo rozhoduje, že plot obídeme tesne popri stene kameňolomu. Nenamietam, lebo vracať sa mi nechce a liezť do areálu, kde je na plote každé 2 metre tabuľka: „POZOR, objekt je strážený psom“ sa mi tiež moc nechce. Navyše dvojitý ostnaný drôt na vrchu 2m plota asi nepreskočím. Ideme teda cez kríky, stromčeky a stromy hore kopcom popri hrdzavom plote. Na zemi samé kamene a kanistre. Fakt „zábava“. Ako chcel som trénovať na Tatry nosenie biku po kameňoch, ale toto je extrém. Po ďaľších minútach plných utrpenia a depresie prichádzame k ďalšiemu plotu. Ten sa však už obísť nedá. Vysielam pána zvierat na obhliadku terénu na druhej strane. Cez dieru v plote prelieza do nepriateľského územia a stráca sa v húštine. Ostávam sám a uvažujem, čo budem mať v nedeľu na obed. Dexo sa po 10 minútach vracia a oznamuje mi, že s bikom to ďalej nemá význam a sú dve možnosti. Vracať sa späť ako sme prišli a stratiť tak hodinu času, alebo preliezť hlavný plot do areálu a z neho sa nejako dostať cez kolaje na cestu. Po chvíľle mlčania rozhodujem, že ideme do areálu…

Vraciame sa kúsok späť, kde je brána a plot ktorý nemá hore ostne. Idem prvý, aj keď si vôbec nepamätám, že by sme o tomto hlasovali. Snažím sa preliezť cez plot, ale nedarí sa mi to a zdrbávam sa dole. Skúšam to preto na inom mieste. Hrdzavé ostne mi trhajú rukavice, tak sa ich zbavujem a vyliezam na plot. Rozhliadam sa, či nevídm nejakú svorku nadržaných dobermanov, ale v areáli je kľud. Rozhliadal by som sa aj ďalej, ale hrdzavé ostne sa mi zabodávajú do zadku aj predku stále hlbšie, tak skáčem prísnym skokom do areálu. Dexo mi hádže veci a pozerá na mňa. Zjavne očakáva, že do 10 sekúnd, ako som preliezol plot, sa ho budem snažiť zúfalo preliezť späť, lebo ma budú trhať besné psiská. Nič také sa nedeje a postupne mi podáva oba biky, prelieza bránu a sme tu na druhej strane obaja. Svet na tejto strane je oveľa napínavejší ako na tej druhej. Obaja uvažujeme dopredu a hľadáme najbližšie bezpečné miesto, kam sa dá rychlo vyliezť v prípade útoku. V diaľke štekajú psy a my pomaly postupujeme do vnútrozemia tohto neprebádaného územia. Počujem, ako mi bije srdce, dávam pozor kam stúpam, aby som robil čo najmenší hluk. Zdvihnutím ruky na chvíľku zastavujem náš pohyb. Monitorujem situáciu, či náhodou nepočujem cupkanie pazúrikov po betóne ale je ticho. Ideme stále ďalej, areál je fakt že veľký. Míňame nejaké nové lakovne a sklady, v ktorých sa nám zdá, že vidíme postavu, ale nič sa nedeje. Po chvíľke prejdeme cez celý areál a blížime sa k jeho koncu. Tam už vidíme strážnu búdku SBSkárov a cez sklo postavu, ktorá na nás pozerá a telefonuje. Prídeme k búdke, zaklopeme a vo dverách sa zjavi strážnik, ktorý na nás pozerá ako na duchov. „Kto ste? Ako ste sa sem dostali? Kto ste?“ Vysvetľujeme mu, že sme sa sem dostali cez nejaké skaly, stratili sa a či nám nevie poradiť, ako sa odtiaľto vymotať. Kuká nám na biky, skontroluje batohy, či sme asi neukradli nejaký kamión, stále nechápe, ale púšťa nás cez bránu von z areálu. Chlapec asi v noci nezaspí, keď sa v prostred areálu, ktorý obkolesujú 2 ploty, zjavia dvaja típci v integrálach a s divnými bicyklami a tvrdia že sa tu stratili…

Plný nových zážitkov a skúseností ideme smer Devín. Pri každom plote riešime, ako by sa dal preliezť a kde sa potom najlepšie ukryť pred psom Baskervillským. Dúfam, že mi táto deformácia rýchlo pominie, lebo nerád by som doma vysvetloval, prečo sa plížim po byte a pri každom zvuku leziem na knižnicu… Dostávame sa k Sandbergu a ideme hore. Slniečko už zašlo za mraky, zima je statná a smejem sa na predstave, že Dexo chcel točiť video už dnes. Na Sandbergu je tona, ale že tona blata.. hnusného mazlavého pieskového blata, a vôbec to tu nevyzerá fotogenicky. Riešime nejaké budúce prípadné stopy a pokračujeme vrchom ďalej s cieľom nájsť nejaké pekné miesta. Keďže celý singel je jedna veľká mazlavá sračka, tlačíme biky a sme sklamaní. Ja mám túžbu sa nahý namazať ílovitým blatom a tváriť sa, že som Aboriginec a hádzať po ľudoch bumerang, ale radšej sa s touto predstavou Dexovi nezdôverujem. Asi by pre to nemal pochopenie. Cestička je dosť zarastená a mne pribúdajú ďaľšie emo škrabance na rukách a nohách. Cestou ešte stretávame tetušku, ktorá nás zdrbáva, že tu sa voziť nesmie (samozrejme, že má pravdu) ale Dexo jej vysvetluje najnovšie štúdie o erózii, ktorú spôsobujú turisti. Tetuška sa nenechá presvedčiť a tak ju nechávame napospas osudu a ideme ďalej. Konečne ide nejaký zjazdík rovno až do Devína pod hrad. Dokaličení dávame záverečnú kofolku, ktorá ma asi 2 stupne, mrzne mi aj posledný náznak úsmevu a rýchlo sa poberáme šlapať domov. Zablatený bike ide dosť ťažko a trpím viac ako zvyčajne. Od nábrežia tlačíme a uvažujeme kedy sa konečne všetky sračky z lesa vytratia a príde jar… Ale to ešte nejaký ten piatok potrvá… škoda no.