AMEN v Karpatoch

Čas od mája riadne pokročil, moje rameno je po Garde opäť ako-tak v poriadku, predpoveď veští len slabý dážď, tak prečo neoprášiť bielu dávačskú Kunu? Po dvojhodinovom odklade pre moju rannú indispozíciu do auta konečne pribaľujem AMEN positive Lamačana Olivera a jeho Kunu s pevným vocasom a hor’ sa do srdca Malých Karpát! Po 30min. pohodovej jazdy vystupujeme v Plav. Podhradí, traverzujeme asfaltkou do Sološnice a púšťame sa prvou strmšou cestou smerom k úpätiu kopca. Po nejakej dobe nútene konzultujeme mapu a zisťujeme, že sme si dali neplánovaných zopár desiatok výškových po zelenej, ktoré hneď aj strácame, no aspoň sme už na správnej (žltej) ceste, ktorá nás komfortne vyvezie až na 460 mnm rázcestie Pri obrázku. Ak sa pravda dá komfortom nazvať lapanie po dychu a 100% prepotené tričko v megadusne, ktoré je všade. Opäť však víťazí optimizmus, veď mokrejší už nebudeme, hoc by aj zaraz pršať začalo.

Chlípeme stenšujúce sa zásoby vody a tešíme sa na prameň, ktorý nás údajne má čakať pri Mesačnej lúke. Terén na zelenej značke je časom vcelku náročný, komplikuje to kopec popadaných stromov a strmáky, ktoré by nevydupali ani mladí chrti z KŠK. Hmla je hustá a dýcha sa nám ťažko. Podchvíľou kapríme a pod zámienkou obdivovania prírodných výtvorov skupinovo dopĺňame kyslík. Les je tichý a temný, nikoho sme od začiatku nestretli, naše oko nečakane poteší aspoň trojica mladých danielov.

Nad hmlovým oparom sa zjavujú prvé slnečné lúče a my s radosťou začíname tušiť, že sa blíži hlavný hrebeň aj so Štefánikovou magistrálou. Naľavo sa rozprestiera rozsiahle kamenné more, súčasť rezervácie Roštún, napravo sa črtá tlmeným slnkom presvetlená Mesačná lúka, kde každý strom rozpráva iný príbeh o dlhých rokoch, počas ktorých, tak ako my teraz, odolával neutíchajúcemu, no pre nás príjemne osviežujúcemu vetru.

Ládujeme do seba desiatu, každý na svoj spôsob – Oliver BeBe Dobré ráno a ja rožky, bambino a klobásu – a po úspešnom ataku na miestnu studničku konečne poznáme radosť z krátkeho zjazdíku. Pred nami je najvyšší bod trasy, pahorkatý vrch Klokoč (661 mnm), ktorý mocne dávame bez jediného tlačenia. Stojíme však jednako na každom pahorku, lebo ja sa neviem vynadívať na scenériu, ktorú nám pripravila kombinácia členitého terénu, teplomilnej flóry, skrútených stromov divotvorných tvarov, mysterióznej prelievajúcej sa hmly a všade rastúceho 2,5-metrového divozelu.

Preklínam seba samého, že mi trvalo takmer 30 rokov, kým som toto miesto objavil, ale spokojnosť víťazí aj vďaka svižnému zošupu na Amonovu lúku. Prichádza zjazd cez rozbitú lesnícku cestu (alebo je to Štefánikova magistrála?) a nemastný prechod až po poľovnícku haciendu Mon Repos. Chvíľu ešte dole kopcom traverzujeme cez priesek a konečne odbáčame na žltú značku, ktorá nás cez Kršlenicu (504 mnm) a popri impozantných skalnatých bralách zavedie až dolu do Plav. Mikuláša. Dávame obligátnu AMEN fotku na random skalke a ponižujeme úzky singláč pod bralami.

Ten nám po pár stovkách metrov mizne v takmer jesennom lese a chtiac nechtiac frírajdujeme späť na turistický chodník. Ten ide rovno dole a my sa dosť nebezpečne rozbiehame. Zisťujeme, že nie sme v Alpách ani Tatrách, ale Karpatoch, a namiesto pauzy medzi pasážami zjazdu si dávame ultimate pauzu v dedinskej krčme. Pokračujeme zasmradeným poľom, ktoré lemuje diviačie rýpanisko, a s trochou chaosenia nachádzame plánovaný 100m výšľap na modrú značku, po ktorej poľahky vychádzame na náš posledný cieľ, Plavecký hrad. Ja si neodpustím prejazd cez úzke dvere v ruinách hradu, a samozrejme aj následný zošup po schodoch na nádvorí. Je to dosť náročné, až sa čudujem ako som to zvládol v zime s Dexom a spol.. načo zisťujem, že s vysunutou sedlovkou v XC polohe to asi nikdy nebude ľahké. Zožínam zaslúžený potlesk od Olivera, a s novou vlnou sebavedomia sa púšťame dole.

Zjazd je satansky rýchly a nebyť padnutých stromov a neúspešne fotiaceho Olivera, dal by som ho aj našupu. Dole ešte Olivera ukecávam na výtlak FR sekcie nad dedinou a po chvíli riešenia benderských stôp sa ocitáme pri aute.

Trasa mala síce len 32km, ale bolo na nej asi všetko, čo si AMEN fanúšik môže v Malých karpatoch želať, a vrelo ju odporúčam aj menej zdatným jedincom (dá sa prípadne skrátiť z Amonovej lúky priamo na hrad, ale prídete o fotosešnu na skalách a la nemecký BIKE mag a samozrejme výživný zjazd do Mikuláša). Škoda že všetci ostatní AMEN positive boli mimo BA alebo nepojazdní, vo väčšej skupine by to bolo najviac.

p.s. full size fotiek z galérky nájdete tu: http://www.imagebam.com/gallery/hl7u7vf38cz4xy2w4tonhmwxwaz6jk30