Enduro po vychodňarsky

Najnovšie výskumy ukázali, že enduro vládne svetu… Okrem toho je to jediné čo môžem zo svojim scifi zoskrutkovaným kolenom zatiaľ robiť ak nerátam mrvenie sa bez šliapania na bikrosových dráhach. Tak teda s Geem nakladáme naše pseudo enduráky a chrasty (lokálny výraz pre xc helmu) a mierime do Lipovca. Parking na sedlákov asi 10m od začiatku červenej turistickej značky, skladanie endurákov a narážanie chrást na hlavy.

Plán, ktorý vynikol po 2och minútach hľadenia do mapy je jasný. Šlapať / tlačiť asi 2 hodiny až na hrebeň, po ňom asi pol hoďku na rázcestník značiek a odtiaľ viac menej zjazdom k autu.
Červená značka ide priamo nejakým kaňonom, kade sa asi väčšinou valí voda, no máme štastie a až na dva prejazdy potoka je koryto suché a dá sa ním bez problémou šliapať.

Pred rázcestníkom, na ktorom sa odpájame z červenej značky musíme prekonať po rebríku vyschnutý vodopád. Gee za trest, že nesiem jeho mobilofoťák, (ktorý má síce písaných veľa megapixlelov, len ho treba nastaviť, aby tak skutočne aj fotil, že Gee?) musí pózovať na fotky a ja len čakám, kedy sa aj z rebríkom poddajú zemskej príťažlivosti.

Po prekonaní vodopádu meníme červenú značku, za vábnejšiu žltú, kde je prevýšenie snáď 100 výškových metrov, na 100 dĺžkových. Netrúfam si odhadovať, koľko toto utrpenie trvalo, ale kopec Vrátnica nás odmenil nádhernou skalou s akousi bránou popod ňu. Všade nabité istiace oká, občas dokonca cvaknutá nejaká stará expreska, no nepolez si trochu.

Gee si veril, že by to dal až na vrchol. Naštastie si uvedomil, že by bez istenia nezliezol, takže sa tam budeme musieť niekedz vrátiť aj s výbavičkou.

Z Vrátnice nás čakal pár minútový zjazdík, ktorý by v klasifikácii zjazdov získal prívlastok stŕmy, jak hajzel a indiánske meno horiace brzdy. Po zjazde sme sa napojili na pekný singláč, ktorý nás priviedol na širokú štrkovú cestu s ktorej sme sa odpojili na modrú turistickú značku. Na nej sa u Geeho začína prejavovať Syndiho syndróm najväčšieho nasrania – mlčanie. Značka je totálne rozmrdaná, všade obrovské voľné kamene, ryhy, koľaje a sem tam stopa od povozu drevorubačov, alebo lesákov. Ale veď sme len v prírodnej rezervácií, to sa móóóže…

Cesta sa po Geeho asi trištvrtehodinovom mlčaní mení na shcodnejšiu až výjdeme na obrovskej lúke. Je tu síce menší problém s orientáciou sa podľa značky, ale tisíce múch, ktoré z nás oberajú kožu nás naštastie ženú správnym smerom. Dostávame sa až do sedla pod vrchom Krvavcová, kde sa začína náš plán komplikovať.

Na šípkovníku volajako nevidíme smer ktorým sme sa chceli pobrať späť k autu. Skúšame to teda na blízkovyzerajúci vrchol, za ktorým vidíme ďalší šípkovník, tam sa zorientujeme. Šípkovník delí cesty na každý smer okrem toho nášho a žltá značka, ktorá nás mala priviesť k autu je preznačená na Branisko, čo je skoro presne opačný smer.

Meníme plán, vraciame sa do sedla a po zelenej značke smerujeme do Lačnovského sedla, odkiaľ to podla mapy vyzerá na super zjazd na parkovisko. Pri nasledjúcom šípkovníku ale strácame zelenú značku, ktorú ani napriek asi 15 minútovému hľadaniu od posledného vyznačeného stromuj nenachádzame. Kocháme sa aspoň výhľadom a ja dúfam, že nám vlci, ktorí nás tu v noci roztrhajú nechajú aspoň doklady aby nás vedeli identifikovať.

Gee vyzerá byť priestorovo orientovanejší (vie ktorým smerom máme približne pokračovať), tak sa poddávam a po 20 minútovom zjazde šotolinovou cestou s množstvom točiek sa ocitáme pri chatkách pod Vrátnicou. Dávame si teda ešte raz singláč po žltej, ktorý končí na rozbitej ceste, ktorá nás privádza do dediny Šindliar, odkiaľ to máme asi 2km do kopca po asfaltke k autu. Guláš (čítaj guľáš) a enduro všetkým!!!