Enduro Sivec

Nachádzame sa v časti Slovenska kde sa hovorí každé l ako ľ (guľaš, koľok, horaľ…), kde sa pivo nepovažuje za alkohol, kde je príroda divoká a nie veľmi poškvrnená človekom. Áno, nachádzame sa na ďalekom východe.

Nepriaznivé počasie v kombinácií s nepriaznivým množstvom skonzumovaného alkoholu (netreba zabúdať, že pivo nieje alkohol) nám znemožňuje odjazd na celodenný extreme ironman waterproof enduro po celé 4 dni, no nakoniec sa nám darí nasadnúť na skorý ranný vlak smer Kysak.

Gee je extrémny bujak, ktorý dokáže spárať aj 9 kiflíkov za pár hodín a tak ešte menšia zastávka v nejakom mikro obchode počas ktorej sa Danovi darí rozchodiť GPS, ktoré nám poskytne drahocenné informácie (samozrejme až po dojazde domov) a vyrážame.

Červená značka, ktorá nás má viesť až po sedlo Repy sľubuje 500 výškových metrov na rozohriatie. Po Jánošíkovu baštu sú stúpania celkom prijateľné a tak ani veľmi netlačíme. Na bašte si dávame prvý pit stop, užívame si výhľad na úzke údolie, ktorým preteká Hornád a po preskúmaní skaly na ktorej sa zvykne liezť som dokonale spokojný.

Od Jánošíkovej bašty vedie značka hrebeňom, kade sa pred pár týždňami prehnal polom a tak viac preskakujeme a prenášame padnuté stromy, ako dupeme do pedálov. Za toto mi bol samozrejme udelený čierny bod, ktorý som ale v zápätí vymazal, keď som mi pri tlačení spravil mimovoľne Synditrik (štroclo mi rajdy) a natiahlo ma na zem.

V sedle Repy je pán zverov, ktorý cíti pachovú stopu aj toho najneviditeľnejšieho chodníčka prehlasovaný a expedícia sa ženie niekoľko minút nesprávnym smerom. Kedy si konečne všetci uvedomia, že sa nikdy nemýlim? Sme naspäť v sedle Repy a tentokrát už vyrážame správnym smerom po zelenej značke cez zopár padnutých stromov a občasnú pŕhľavu.

Zelená značka mi len potvrdí domnienky o nepoškvrnenosti prírody na východe. Pri prvom väčšom pŕhľavovom políčku dávame s úsmevom známu hru kameň – papier – nožnice o to, kto tú džungľu prerazí. To ale netušíme, že naša cesta do Priehybu pod Sivcom bude už len horšia. 4,5 km samopoškodzovania sa o pŕhľavu, opúšťania sa, neľudských výkrikov pri narazení na roj ôs a popŕhlení očných viečok, zvolávania starých aj nových bohov… Okrem toho sa samozrejme aspoň 2x strácame v nehorázne veľkých poliach pŕhľavy.

Nakoniec ani sami nevieme ako a so slzami na krajíčku neveriacky pozeráme na šípkovník, ktorý nám vraví, že sme pod Sivcom. Za pol hodinu tlačenia do neskutočného kopca nás Sivec odmenil neskutočným výhľadom. Normálne som sa divil, že som ani raz nezačul známu Tatranskú hlášku „to jsou panoramata ty vole!!!“

Vidina kúpania sa vo vodnej nádrži Ružín nás vcelku rýchlo posiela preč z vrcholu strmým a občas aj vcelku technickým zjazdom. Dole sa nám samozrejme nič netočí, keďže sme asi 2x krosli nejaký bažinatý potôčik.

Na brehoch nádrže je vcelku bordel, ale voda vyzerá byť čistá a tak dlho neváhame. Chladná voda pomáha zabudnúť na popáleniny 3tieho stupňa na nohách a rukách. Samozrejme sme koumáci a uterák má len Gee. Vymýšľame teda nový postup ako si osušiť čistú nohu pred tým, ako ju vložíme do topánky. Dvaja z troch kúpajúcich ho doporučujú.

Cesta späť ubieha vcelku rýchlo, keďže je skoro stále po asfalte a Gee nám väčšinu cesty rozráža vietor. Klasická krčma v Haniske pri Prešove, kde je nanešťastie klasicky hnusná Kofola. Keby niekoho zaujímalo koľko čiernych bodov som dostal tak sa to žiaľ nedozvie, nikomu sa to totiž nechcelo počítať. Keby niekoho zaujímalo ako dlho nás pálili popŕhlené končatiny, takto boli dva až tri dni. Keby niekoho zaujímali nejaké info o trase nech klikne sem.