Transalp 2011

Vždy ma neuveriteľne lákalo vybrať sa niekde na dlhšie ako jednodňový výlet. Vziať batoh, nabaliť doň veci na týždeň a zmiznúť do hôr ďaleko od civilizácie. Rumunsko, Ukrajina, Rakúsko…čokoľvek, len ďaleko a dlho. Premýšľal som aj nad transalpom, o ktorom som dosť čítal, ale nebolo toho človeka čo by sa pridal. Až som jedného dňa spoznal Stana a Denisu… Hneď ako Stano spomenul transalp rozhodol som sa, že do toho musím ísť. No, ale ako býva zvykom, myslel som, že skôr ostane pri plánoch ako pri ozajstnej akcii. Zažil som však šok, keď mi Stano poslal link na svoj web. Dopodrobna pripravené rôzne trasy, množstvo fotiek, popisov, máp, profilov ma úplne zaskočilo. Bolo rozhodnuté. Na stránke svietilo „Dní do transalpu 92“.

Príprava

Dátum bol určený, počet ľudí tiež. Sľubujem Stanovi, že sa budem podielať na hľadani ubytka, ale v tom čase ma dosť vyčerpáva príprava bajkovačky v Saalbachu a celé ubytko ostáva na ňom a Jarovi. Nachádzajú a bookujú ubytovanie v chatách a penziónoch v cene cca 30-40 Eur s raňajkami. Na záver kombinujú a kupujú cestovné lístky. Fyzická príprava je individuálna, každý podľa svojich možností. Ja niečo skúšam natrénovať na Kolibe, niečo v Rychleboch a na záver v Saalbachu. Pravidelne sa ničím vo fitku. Neskôr sa ale ukáže, že aj to bolo málo.

23. Júl 2011 ( 55 km – 2006 m )

A je to tu. Naša druhá skupina sa presúva večer na vlakovú stanicu v Bratislava – Petržalka, prvá skupina vyrazila už ráno. Cestou na stanicu dostávam svoj prvý defekt. Nemám pumpu (nebola v mojom rozpise vecí čo som mal brať) a dúfam, že na kolese pomaličky došliapem na miesto. Darí sa. Vo vlaku do Viedne lepím. Viedeň, prejazd na Westbahnhof a cesta smer ST.Anton je ok. Ničí ma ale klimatizácia a tvrdé lehátko. V St. Antone nás navyše ničí pohľad na oblohu. Je zatiahnuté a prší. Podľa predpovedí ma pršať celý týždeň. Hurá!

Vyrážame a čaká nás prvých cca 1000 výškových metrov. Stále leje, čím vyššie sme tým začína viac prituhovať. Okolo nás sa však stále viac odhaľujú Alpy. Kochám sa nádhernou dolinou, ktorou stúpame. Je to nádherné, obrovské a fascinujúce. Okolo obeda prichádzame na Heilbroner Hutte premočení a vymrznutí. Dávame obed a ide sa ďalej. Nasleduje zjazd v hmle po šotoline do Ischglu. Niekde je tu vraj aj trail…ale…aj keby bol hocijaký, jediné čo chceme je klesnúť čo najnižšie do tepla a to čo najrýchlejšie. Darí sa. Druhá časť dna spočíva v nekonečnom stúpaní na Švajčiarsku hranicu. Spočiatku asfaltom s 30 percentným stúpaním. Neskôr menej strmou šotolinou. Do cieľa Heidelberger Hutte prichádzam ako posledný o 19:00. Prvý deň som prežil.

24.Júl 2011 ( 46 km – 1726 m )

Zobúdzam sa pred 05:30. Pohľad z okna ma však zráža nazad do spacáku. Všetko je nádherne biele a stále pribúda nový sneh. Teplomer vonku ukazuje -2 C°. Zdvíha sa vietor a sneh pred oknom začína „padať“ horizontálne. Ideálny čas na bicykel. Vyrážame krátko po raňajkách (veľkovýkrm v jeho najčistejšej podobe). Vo vetre a snehu tlačíme 400 výškových metrov do sedla Fimberpass 2608 mnm. Atmosféru bieleho pekla dopĺňajú zasnežene vrcholy okolitých hôr. Každého sa zmocňuje obrovský rešpekt voči týmto horám, ktorých súčasťou môžeme na krátky čas byť. V sedle napriek podmienkam začína jeden z najkrajších zjazdov celého transalpu. Môj názor asi nebude zdieľať XC-HT časť našej výpravy, ale Stano, Denisa, Martin a ja tu nachádzame „svoju šálku kávy“. Singletrek je plný voľných kameňov, blata a snehu. Keď po čase trochu preschýna, ako kompenzácia pribúda množstvo veľkých kameňov. Nádhera. Fotíme, točíme a ideme ďalej.

Dnešný ciel je nocľah na Sesvenna Hutte v Taliansku. Treba ale ešte vydupať cca 1000 výškových metrov v teréne pripomínajúcom skôr Jánošíkov chodník, alebo via ferratu ako MTB trasu. Cesta vedie chodníkom zarezaným v stene a pod nami je zhruba 80 metrová priepasť. Našťastie už nesneží ani neprší a výšľap je tak celkom prijemný i keď fyzicky nás ubíja. Pod kopcom sa snažím nastaviť otravne pískajúcu brzdu a lámem predný rychloupinák. Super, prvý krát premýšľam či tento „výlet“ vôbec dokončím. Po výstupe do sedla nás čaká ešte neuveriteľne dlhá pasáž po lúkach, kde už prestávam vládať aj tlačiť bike vedľa seba. Na chatu prichádzam zase posledný. Zhadzujem zo seba veci, letím pod sprchu (hurá dnes som sa umyl mydlom – bože to je pocit). Zaspávam po večeri a 4 pivách. Krása.

25.Júl 2011 ( 64 km – 1796 m )

V noci sa budím o 04:00, trasie mnou zimnica, potím sa a bolí ma hrdlo. Toto ozaj nemohlo byť lepšie. Skúšam si ešte trochu pospať, ale márne. Po raňajkách dostávam od Natálie (doktorka, ošetrovateľka a masérka celého „zájazdu“) nejaké lieky a kombinujem ich z vlastným doneseným výberom a sypem do seba kombináciu nad ktorou Nat len krúti hlavou. Ale…čo doktori vedia, že ? Etapa začína zjazdom do mestečka St.Maria. Ale zo zjazdu je odrazu výšlap a tlačenie. Výhľady sú síce nádherné, ale stojí nás to veľmi veľa času. Ja navyše každý kilometer doťahujem predanú osku kolesa. Po obede nasleduje stúpanie, ktoré ma zakončiť dnešný deň a snáď večer bude párty v Livignu. V kopci ma premáha neuveriteľná kríza, je mi zle, všetko ma boli, o šliapaní ani nepremýšľam. Tlačím a dávam pauzu asi každých sto metrov. Nazad sa ísť nedá. Za morálnej podpory Martina, ktorý na mňa neustále čaká nakoniec dostihnem zvyšok a púšťame sa prijemným zjazdíkom, ktorý mi zázračne dopĺňa batérie.

Od Livigna nás delí ešte 350 výškových metrov a mne je jasné, že v tomto stave to bude problém a ďalšie skoré vstávanie a zajtrajší výšľap na Passo Gavia by ma odstavilo definitívne. Po dohode sa Peter, Martin a ja oddeľujeme a ideme smer Bormio. Peter potrebuje navštíviť bike-shop a vymeniť kľuky. Ja si musím dať aspoň doobeda pauzu. Stretneme sa opäť zajtra na ďalšom penzióne. Schádzame asfaltkou krútiacou sa do mestečka Isolaccia. Ubytovanie nachádza nás v podobe približne 70 ročnej pani, ktorá sa s nami nebaví, dáva nám kľuč apartmánu v jej penzióne. Cenu sa pokúšam napriek svojmu stavu zraziť na 25 Eur, ale márne. Pani nám však nakoniec ponúka cestoviny za 6 Eur namiesto pôvodných 16 Eur. K tomu kupujeme 1,5 litra červeného, ovocie a niečo sladké. Neskôr nám namiesto 2,5 dcl pani prináša ešte 2 litre červeného s tým, že je to dobré na šliapanie do pedálov. Je Talianka a každý Talian má predsa cyklistiku v krvi. My máme navyše v krvi už liter a tak neodporujeme. Dotláčame sa ešte prošutom a syrom a orechmi. Na izbe chvíľu pozerám Iránsku TV a ide sa spať.

26.Júl 2011 ( 72 km – 2236 m )

Vstávam o 08:00, je mi o dosť lepšie. Víno a lieky pomohli. Nejaké drobnosti v podobe Coldrexu do seba ešte nasypem, ale pocit oproti včerajšku je neporovnateľný. Penzión opúšťame okolo 10:30. Vyrážame smer Bormio, St.Catarina a Passo Gavia 2653 mnm. Cestou dopĺňam lekárničku, umývame a opravujeme bicykle v miestnom bike-shope. Dnešný deň bude celý o asfalte a to je moja nočná mora. Pri predstave temer 30 kilometrov do kopca so sklonom 10-15% sa mi pretáčajú oči. Som oddýchnutý, nemám sa na čo vyhovárať, ide sa dupať.

Krajina okolo je nádherná. Cesta odsýpa rýchlo a odrazu sa pristihujem pri čudnej až perverznej myšlienke, že sa mi táto asfaltka naozaj páči a nebol by som proti nejakému hardtail-brašňovému výletu naprieč Talianskom napríklad. Z mojej pohody ma preberá až syčanie zo zadného kolesa. Môj dosluhujúci zadný Eskar je prerezaný od skla na ceste. Nech na mieste odpadne….ehmmm…..ruky…. tomu, kto vyhodil z auta pivovú fľašu, či čo to bolo.

Zázrakom prichádzam na defekte až do St.Catariny , kde si objednávame obed a pri spagheti carbonara a štvrtke bieleho defekt opravujem. Po obede sadám na bike a koleso je mäkké, mením defekt….a potom ešte raz a znova… Neviem nájsť sklo, ktoré vždy prereže dušu. Ešte však netuším, že do konca transalpu to bude rovnaké temer po celý čas. Passo Gavia patrí k snáď až pútnickému miestu všetkých cestných cyklistov. Na počudovanie ich nás až toľko nepredbieha, ale množstvo túb a obalov z energetických super-carbo gelov popri ceste je dôkazom ich hojnej prítomnosti. Ako horský, naše slovenské lesy devastujúci, cyklista sa pozastavujem nad tým, či tie 3 gramy z prázdneho obalu navyše dokážu až tak zásadne zmeniť výsledný čas. Ale pri uvedomení si faktu, že si je chlap z tejto skupiny kvôli 10 stotinám sekundy schopný oholiť nohy, tento svoj vnútorný monológ ukončujem a sústredím sa na šliapanie a sledovanie tepu na displeji svojho pulzmetra. Som prekvapený ako to ide všetko ľahko.

Konečne po troch dňoch si to začínam užívať. Záhadou mi je prečo práve na asfalte. Najvyšší bod transalpu Passo Gavia zdolávame o 17:00. Len tri metre chýbajú do výšky Gerlachovského Štítu. Dobrý pocit dať to na enduro biku so zdvihom 160 mm s 10 kilovým ruksakom a pol litrom vína v ňom. Do čarovnej dedinky Pezzo a penziónu Yuri, to je len dole kopcom. Len cca 1000 metrov klesania a 20 km po asfaltke plnej zákrut a výhľadov ktoré nám trochu kazí hustnúca hmla a mrholenie. Prichádzame na penzión, v ktorom nás víta ultra naspídovaný a neuveriteľne ochotný majiteľ Yuri. Za 3 Eurá si nechávam oprať svoje premočene a prepotené veci. Tento „luxus“ si neviem odpustiť. Večer sa stretávame s druhou skupinou. Prichádzajú o 2hodiny neskôr. Zničení ale celí a spokojní. Gratulujem.

27. Júl 2011 ( 67 km – 2080 m )

Ráno vstávam skôr všetko vyzerá zase o niečo lepšie. Hrdlo ma skoro vôbec nebolí, moje veci sú opraté, vysušené a príjemne voňajú. Som človek !!!! Idem opraviť včerajší defekt, nech na mňa neskôr nemusí zvyšok ľudí čakať. Vytiahnem dušu zalepím, nafúknem…fučí… Scenár sa opakuje 4 krát. Pred očami sa mi robia červené škvrny a keby som mal sekeru po ruke, tak je z plášťa a aj z kolesa 3000 kusov gumy a kovu. Nakoniec až keď oblepím ráfik hrubou vrstvou lepiacej pásky a do vnútra plášťa natlačím ďalšiu rozrezanú dušu koleso drží vzduch. Síce nie dlho, ale drží. Až do Bratislavy ho cca každé dve –tri hodiny dofukujem. Vyrážame okolo 10:00 po búrlivej rozlúčke a fotení sa s Yurim. Ak budete mať cestu okolo, tento penzión nevynechajte. Lepší prístup sme už neskôr nikde nezažili.

Po obede po pár stúpaniach cca 500-600 metrov a celkom príjemnom zjazde prichádzame do Dimara. Cestou nám prší a zvažujeme vývoz lanovkou. Lenže to by nebolo dosť „transalp“ tak sa zatíname a dupeme 1200 výškových metrov do Madona di Campiglio. Začiatok je krutý, ale neskôr začína byť výstup príjemný. Šliapeme po horskom lesnom chodníku plnom lávok a výhľadov. Dážď ustáva. Príroda okolo a všade prítomné hory vyrážajú dych. Pôvodná verzia dnešného dňa končila na ubytovni Riffugio di Graffer. Je ale 18:00 a ďalších 600 metrov do kopca by sme za svetla nezvládli. Ostávame teda definitívne v Madona di Campglio. Ubytovanie, ktoré našiel Jaro nám vyráža dych opäť. Výťah nás dovezie priamo do luxusne vybaveného apartmánu. Vrhám sa na vaňu a neviem sa nabažiť horúcej vody. Večer zaspávam spokojný a verím, že sa do Laga predsa len nejako dostanem.

28.Júl 2011 ( 61 km – 1881 m )

Ak bude všetko ok, dnes večer budeme len na skok od cieľa Lago di Garda. Nálada je teda o poznanie lepšia. Dokonca vychádza slnko. Zatiaľ čo sa zvyšok ľudí venuje údržbe bikov, ležím na lehátku a venujem sa môjmu picolo pressu. Skutočne si túto chvíľku užívam. Okolo 10:30 už sedím na spešlíku s ruksakom a dole asfaltkou sa blížime k najprudkejšiemu stúpaniu celého týždňa. Plán je byť do 19:00 v Tione dať pizzu, štvrťku vína a oddýchnuť si pred posledným dňom. To čo nasleduje je však ozajstné peklo hore kopcom. Spočiatku asfalt v maximálnom stúpaní 30-32% sa mení na cestu vydláždenú oblými kameňmi. Koleso prešmykuje. Neskôr sa dostávame opäť na asfalt. Jediné čo sledujem je puzlmeter, zistil som že ak dokážem tep udržať do 150 úderov za minútu, viem plynulo šliapať. Váhu sa snažím mať čo najviac vpredu, inak mi okamžite letí predné koleso do vzduchu.

Nemyslím už na nič a snažím sa ignorovať praskanie v strede a strieľajúcu reťaz. Tejto rozkoše je 8 kilometrov. Záver je tlačenie a nosenie porovnateľne možno s výstupom na Veľký Rozsutec. Výška cca 2200 mnm. Spoza kopca sa valí navyše búrka a pri reťaziach, ktoré sú na vrcholovej vyhliadke mám vcelku zlý pocit z toho, že sedím na priamo na tomto hromozvode. Nasledujúci zjazd bol označený ako červená cyklocesta. Osobne by som veľmi rád stretol človeka, ktorý ju takto ohodnotil a pozrel si ho ako túto „cyklotrasu“ jazdí a na čom. To, že všetci do jedného prvých sto metrov tlačíme neriešim, ani to, že chodník v šírke 20 cm odklopený a plný voľného kamenia sľuboval len jedno a to dlhý a bolestivý pád niekde 50 metrov nižšie a následný rýchly a drahý letecký transfer do nemocnice. To čo nasleduje v záverečnej tretine, je čisté DH. Kamenné schody nasekané v skale vedľa potoka, občas zo zeme trčiaci roxor (pôvodná úprava chodníka) a všadeprítomné kravince sú to čo mi utkvelo v pamäti asi najviac. Ak si pôjdete dať zjazdík do Terchovej na Diery, tak to budete môcť porovnať. Jednoducho technický a použijem Stanove slová „epický trail“ stále s búrkou v chrbte. Dole sa ale dostávame všetci bez vážnejšej ujmy. Pár škrabancov a modrín sa neráta.

29.Júl 2011 (50 km – 1400 m)

Posledný deň je pred nami už „len“ stúpanie na Passo Temalzo a zjazd do Lago di Garda. Stúpanie vedie po asfaltke a namiesto 8 km podľa mapy má 13 km, čo už ale nikto nerieši. Je to jedno z posledných, ak nie posledné. V sedle sme okolo obeda a púšťame sa ďalej na Passo Rocchetta odkiaľ nás čaká technický trail do dedinky Pregasina. Tu nám Stano sľubuje super cestoviny a je to tak. Porcia za 6 Eur je asi najväčšia akú som doteraz videl. Posledný zjazd do Lago di Garda je nádherná šotolinová cesta v skale po serpentínach. Do cieľa prichádzame okolo 19:00. Je definitívne dobojované. Celkovo máme najazdene zhruba 400 km a 12 000 výškových metrov. Kupujeme víno, ovocie, syry ako keby sme aspoň mesiac nevideli jedlo a presúvame sa na penzión. Večer vybehneme do mesta, dopijeme nakúpené víno a ja si ešte pridávam jednu štvrtinku červeného na pláži. Nemám predstavu kedy presne zaspávam…myslím že okolo štvrtej. Bol to veľmi zaujímavý večer.

30. Júl 2011 Voľný deň

Ráno vstávam s pocitom, že nemusím nikam šliapať. Je to paráda. Keď sa pozriem naokolo na kopce trochu ma síce mrzí, že ani bajk ani ja nie som schopný už žiadneho výkonu, ale nevadí. Som celý a aspoň sa mám na čo tešiť. Neskôr si požičiavam kajak trochu sa opaľujem a kúpem so zvyškom tímu. Večer si dávame kratší peší výlet po pláži do vedľajšej dediny na pizzu. Kochám sa pohľadom na podvečerné jazero a surferov. Mám pocit že som skôr niekde pri mori. Všade to žije. Oproti nám prichádza skupina bajkerov so sklenenými pohľadmi. Sú komplet od blata a prachu, páchnu a na špinavom Deuter batohu sa hojda lekárnička na jednej, a nepremokavá bunda na druhej strane. Zastavujú pri krčme smejú sa kričia objednávajú pivá. Ďalšia skupina dokončila svoj transalp. Takto sme museli vyzerať aj my. Keby sa dalo, hneď zajtra by som pokračoval v ceste ďalej. Kamkoľvek do hôr, preč od civilizácie. Nevadí, na rok sa sem vraciam.

Viac fotiek nájdete na picasse.

p.s. fotky v článku su pohádzané náhodne.