Rumunsko 2011

Intro

Po 2 mesiacoch od Lago di Garda sme sa s Marekom rozhodli, že dáme nejaký ďalší bike trip v okolí. Keďže kapitalistický západ neuznávame aj napriek tomu, že pracujeme pre švajčiarsku finančnú inštitúciu, rozhodovanie sa sa obmedzilo na duel Ukraina vs. Rumunsko. Nakoniec to vyhrala rumunsko-ukrainská hranica. Na tréning nebol čas, dal som jedno behanie, 2x na biku na Kolibe, jedno bikovanie v Banskej Štiavnici a veľa čokolády. Čiže úplný shit, ale veril som vo svoje magické schopnosti vyhecovať sa, keď je treba. Nejaké info som zháňal cez rumusnke bike fórum – dokonca sa mi ozvali aj dvaja típci s radami kam a ako na biku v transylvánií. Objednaná mapa neprišla, uvažujem si preklesiť mapu z internetu na telo, ale musel by som si vyholiť hruď a to je neakceptovateľné…

Ráno stretko o 7:00, nahadzujeme bikes na Marekovho tátoša. Kedže Marek berie celé Tesco Lamač, vrátane asi 10kg kukurice a 15kg zemiakov, moja úbohá batožina sa zmestí len na zadné sedadlá… len tak tak… Plán je dať to cez Budapešť-Debrecín a potom už len rumunská divočina. V Budapešti pomáha Etela (GPS) ako vie, ale aj tak nastavujem nechtiac nejaký zasratý checkpoint 10km za nami uprostred diaľnice a Etela nás posiela späť… 20km zachádzka nepoteší, ale aspoň sme si čekli centrum mesta. Pekné to tam majú tí maďari škaredí! Síce Etela v istých momentoch „prepočítavala“, nútila nás odbáčať do podzemných garáži a rozprávala nezmysly, z Budapešti sme sa vymotali rýchlo a uháňali po diaľnici po nekonečných maďarských rovinách…

Kúsok pred rumunskou hranicou prišlo prvé varovanie v podobe suicidal vtáka, ktorý nám to napálil do predného skla. Hranicu sme prekročili bez problémov, postup do centra neznámej zóny sprevádzali vozy ťahané koňmi, predavači zemiakov a malý špinavý zmrd, čo nám nasilu umýval okná a odohnalo ho až zamávanie obuškom. Marek ma preistotu zamkol v aute, neviem, či sa o mňa bál, alebo sa bál, že budem chcieť otestovať môj nový teleskopický obušok alebo kaser v praxi. Čo nás prekvapilo sú rumunské dediny, plné drahých áut, veľkých domov – proste luxus a plné misy! Až neskôr sme sa dozvedeli, žepolka dediny emigrovala do Talianska alebo Francúzska a teraz sa vracajú späť ako králi… každopádne domy na Slavíne sú oproti niektorým domom v rumunských dedinách šuvix.

Cesty v tejto krajine sú jedna báseň… vlastne nie… jedna diera… to, čo by bežne aj na Slovensku trvalo 2h, dávame tak za 5… začína sa stmievať, my sme stále v riti niekde pri Ukrainskej hranici a máme kúsok nervy. Problém je, že nemáme booknuté žiadne ubytko a nevieme, či o pol 10 večer niečo nájdeme… Prichádzame do bodu B – do dediny Borsa – ktorá má byť podľa plánu na týždeň náš prechodný tábor. Dedina má asi neuveriteľných 7km. Hľadáme nejaký penzión, kde sa dá parkovať vo dvore, biky sa dajú zobrať do izby a je tam kuchyňa. Verejné osvetlenie je tabu, čiže hľadanie sa kúsok komplikuje… V šoku zisťujeme, že v Rumunsku je +1h naviac, ciže je pomaly pol 11… shit. Ja strážim auto, Marek obieha penzióny, ale všetky sú plné… našťastie sa mu podarí nájsť niečo voľné a my sa ubytuvávame. Biky ťaháme úzkym schodiskom na poschodie, zajebávame celú stenu a plán zotrieť to zo steny vankúšom (otestovaný trik z Talianska alebo Štiavnice) končí rozmazaním bordelu po celej bielej stene… jebať na to teraz.

Deň prvý (Borsa – Pasul Prislop – Rodna mountains – Borsa)

Budík na 6:00, však aktívna dovolenka. Nemusím sa ani budiť, lebo retardovaný kohút kikiríka v intervaloch 10 sekúnd od 4.00 am. A orchester dopĺňajú brechajúce psy, chorá krava a iní miestni zmrdi. Máme len starú mapu asi z 50tych rokov, čiže plán je šlapať, šlapať a šlapať do kopcov. Úvod je asfaltová horská prémia, 1h vo vysokom tempe na Pasul Prislop. Na to že mám DH gumy, 160 zdvihy, sa mi ide dobre. Pasul Prislop je niečo ako horský prechod, pár bufetov a pekný kostol. Dávame mieste pivko Ciuc. Neviem či tým teplom alebo 5% alkoholu, ale cítim ho dosť. Omámení tymto lahodným mokom ideme do kopcov. Hneď na úvod sa nám otvára krásny výhľad na pohorie Maramureš a je nám jasné, že tam sa musíme tiež pozrieť. Stretávame dvoch vysolárkovaných miestnych chlapcov, ktorí majú na povraze kravu so zaviazanými očami a palicou ju mlátia, aby išla po ceste. Zastavujú sa pri nás, niečo chcú riešiť s mojim bikom, ale ja nemám náladu na debaty, ani aby mi cigovia osahávali bicygľu. Marek ich po rumunsky posiela dpč. Chlapci majú z nás očividne zábavu až do momentu, keď sa krava nerozhodne ísť prudko dole kopcom mimo cesty a jednoho z nich ťahá za sebou na povrázku jak kačičku a vláči ho po kríkoch… Teraz máme zábavu my…

Rýchlo sa dostávame do kopcov po skvelej ceste, prichádzame k nejakému plesu, kde sa odohráva cigánsky piknik. Cigánsky piknik je v Rumunsku celkom obľúbená disciplína a spočíva v opekaní si, grilovaní alebo varení max 1 meter od auta všade, kde sa dá autom zastať. Tj. popri ceste, uprostred lúky alebo ako tu – vedľa džípu, ktorý stojí pomaly v jazere. Dávame short break a postupujeme ďalej. Cesta začína ešte viac stúpať, obchádzame kravičky voľne sa pasúce medzi kosodrevinou, chvíľku tlačíme bike po šutroch a potom opäť šlapeme po lúke hore a zase hore… Začína sa trošku zmrákať, dávame cover na batohy proti dažďu a na hrebeni si vychutnávame krásnu prírodu. Spolu s nami je tam už len Goro – biely žobrajúci pes, ktorého chce Marek nakŕmiť kameňmi. Zlosyn!

Nastáva zjazdík, nádherný singletrack, neuveriteľne dokonalý. Ak sa ma niekto raz spýta ako vyzerá raj, tak mu poviem že buď obláčik s dvanástimi nadržanými japonskými študentkami, alebo tento singletrack v Rumunsku. Čistá dokonalosť. Dostávame sa pod hrebeň, fičím si po traile, obzerám si výhľady, flóru a faunu, keď odrazu štorcujem rajdy a padám na hubu! Počujem rehot, ale nie je to len Marekov, nadomnou asi 15m sa rehoce cigo oberajúci čučoriedky. Našťastie mne ani biku nič nie je a pokračujeme ďalej… Začína pršať, nad kopcom sa ondí búrka a mierne nás chytá dažď… zjazdík je super až do momentu, keď začína pršať. Toto je dosť veľký fail, pretože voda splavuje všetky hovná zo salašov a lúk rovno na našu cestu. Do 10 metrov som celý zajebaný a úplne plačem, keď vidím svoje bielučké rukavičky celé od kravských hovien… Pred najvačším lejakom sa ukrývame v lese… samozrejme, že kým si ja nájdem miesto pod smrekom, ktoré spĺňa moje kritéria, prestáva pršať. Nastáva dosť nepríjemná cesta asi hodinku do dediny, striekajú na nás všetky sračky sveta a nič sa mi na biku netočí! Boha… zasraté Rumunsko… Prichádzame do penzióna, zajebávame nejaké tie steny a ja sa sťahujem do vlastnej izby, lebo manželská posteľ v kombinacií s chrápajúcim Marekom ma príliš neláka… V sprche zisťujem, že mám dokonalé vypálene tričko na tele a vyzerá to asi najviac prijebanučko ako sa len dá. Ale tak snáď to rumunským lesným devám vadiť nebude, či?

Deň druhý (Pasul Prislop – Maramureš – Pasul Prislop)

Kopce, ktoré sme včera videli po ceste, sme sa dnes rozhodli ponížiť. Autom sa presúvame na už známy Pasul Prislop, kde trochu v obavách nechávame auto a vydaváme sa na opačnú stranu ako včera – do kopcov, ktore plynulo prechádzajú na Ukrainu. Bezproblémovo po vyprahnutej ceste sa dostávame na krásne lúky. Tieto kopce nie sú také vysoké ako vedlajšia Rodna, ale majú neskutočné čaro. Nekonečné lúky, len kde tu nejaká skala, opustená skupinka stromov alebo kosodreviny. Stratená nádherná krajina. Cestou stretávame kone, voľne sa pasúce na stepiach, absolútne bez akéhokoľvek dozoru. Za ďaľším kopcom sa podobným slobodným spôsobom pasú kravy. Pokojne ich míňame a oni len lenivo nechápavo pozerajú, že o čo nám ide.

Blížime sa k salašu a to vždy znamená nebezpečenstvo od bačových psov. Full speed ahead míňame salaš, aby sme krvilačným psom nedali ani najmenšiu nádej na chutnú večeru. Prechádzame cez kopec a pred nami sa uz týčia ukrainské končiare. Nikde nikto, len zaprášená zarastená cesta, občas počujeme nejaké zvonce od oviec alebo kráv. Míňame dva opustené kríže, pravdepodobne aj hroby, ku ktorým sa už dlhé roky nikto nehlási. Uvedomujeme si, že kebyže sa nám tu niečo stane, tak skončíme podobne, uprostred ničoho, uprostred divočiny a narozdiel od tých dvoch nebožtíkov, nám nikto ani kríž nepostaví…. Cesta začína klesať a rozhodujeme sa to otočiť, aby sme zbytočne nestrácali výšku a nedostali sa na hranicu, kde by sa na nás ukojili chlapci z pohraničnej stráže…

Chceme to strihnúť cez kopec, ale dolina je hlbšia ako sme očakávali a následný kopec strmší ako sa zdalo z diaľky. Dávam bike na chrbát a šlapem po rozpálenej lesostepi, Marek skúša tlačiť, ale v hlbokej tráve to nie je ono, a nasleduje môj systém nesenia biku. Úmorná polhodinka zo mňa postupnne vyciciava aj posledné zvyšky energie a vody… Cez kopec sa dostávame na našu cestičku späť, míňame stádo koní a ideme ešte dať jeden vrchol. Krásna ale strmá cesta na kamenisté bralo, kde z jednej strany je útes a z druhej nekonečné lány brusníc. Pasiem sa na nich jak keby som 30 rokov nič nejedol, zatiaľ čo Marek si vychutnáva až priam diaboľsky tajomné ticho týchto kopcov. Dávam nejaký freeride v brusnicovo-čučoriedkovom poli a pomaly mierime naspäť po ceste ako sme prišli.

Blížime sa k salašu a už z diaľky vidíme, že niečo nie je v poriadku. Ovečky na cestičke, pobehujúce psy a nikde žiadny bača. Obušky a kaser ready a postupujeme pomaly vpred. V momente ako nás zbadá jeden pes, zúrivým štekotom alarmuje ďalších 5 a rútia sa na nás. V priebehu sekúnd nas obkľučujú besné psiská a my nevieme, čo s nami bude. Našťastie zapíska bača a psy sa neochotne na pár metrov stiahnu. Strategicky však blokujú cestu a nám je jasná, že pohyb vpred bude znamenať zopakovanie stresujúcej situácie zpred pár sekúnd. Volíme strategický ústup a ovce so psami obchádzame cez zasratú lúku, neustále monitorujúc pohyb krvilačných zablšených štvrnohých šeliem. Traja bačovia doja ovcu a je im zjavne jedno, že ich psy nás chceli rozflákať po dvore. Odrazu k nám jeden bača pribehne a gestikuluje, či nemáme cigarety. Nemáme a Marek mu v rumunštine hovorí asi jedinú vetu čo pozná, že nemáme oheň. Bača nechápe, furt chce cigarety, ale keď vidí, že tie asi od nás nedostane, nakloní sa 20cm od Marekovej tváre, šúcha si brucho a rozpráva bon-bon. Chápeme to, že tento všivák retardovaný žobre jedlo a Marek mu dôrazne oznamuje, že dostane akurát tak bon-bon obuškom do brucha. Ideme radšej preč, lebo chlapec možno časom bude chcieť od nás aj čosi viac… A ja veru nechcem byť jeho ovečka.

Ku autu to je ešte high-speed freeride po serpentínach, auto dole máme a spokoní sa vraciame do dediny. Potrebujeme ešte nejaké jedlo, tak ideme do dediny. Šlapeme asi 30 minút do centra, kde je veľká udalosť – green Borsa festival. V preklade dedina plná pipiniek v minisukniach na najvyšších opätkoch, čo sa dali zohnať, chlapci v polokošeliach absolútne mimo vkusu. Čistý gýč. V dedine je pódium, kde sa v sprievode disco-hudby z 90tych rokov každých 30 sekúnd odohráva nejaká scénka. Miestni herci sú prezlečení za policajta, muž za ženu a celé to uvádza local TV star. Otrasné niečo a aj by som grcal, kebyže mám čo. Proste zábava ala 1992 niekde v hornej dolnej. Všetci sa strašne vytešujú tejto udalosti, my kupujeme v supermarkete nejaké jedlo a na dnes končíme. Na zajtra máme veľkolepé plány.

Deň tretí (Borsa – Pasul Rotunda – Hlavný hrebeň)

Nastáva veľký deň, ráno rýchle dobalenie vecí. Keďže nemám veľký batoh a ideme len na 2 dni, neberiem nič navyše. Plán je dať hlavný hrebeň Rodny pešo za 2 dni. Radšej sa ani nepozerám do mapy, jednak aby som sa nevydesil vzdialenosti, a jednak lebo žiadnu poriadnu mapu nemáme. Vyrážame z Borsy a ideme stopovať jak socky do Pasul Rotunda. Nevieme presne odhadnúť, ako to je ďaleko, ale má to byť na opačnej strane pohoria. Stopovanie nejde úplne podľa plánu. Marekova cedulka Pasul Prislop je mierne nečitateľná a nikto nezastavuje…. po pol hodke nás jeden típek vezme a odvezie asi 5 km ďalej. Marek sa snaží stopnúť nejaký minivan, ale darí sa mu upútať len 2 všivavé žobravé nakazené psy a jedného bezďáka. V momente ako ja dám palec hore zastavuje chlapík na Toyote pickup a oboch nás berie. A tu začína skutočné peklo. Chlapík je slušne oblečený, čistý, prívetivý. Ale psychopat! Rýchlosťou 100km za hodinu si to dávame po serpentínach, po rozjebaných cestách, gumy pískajú v každej zákrute, v plnej rýchlosti robíme myšičky pomedzi diery v protiesmere. Ujo neváha íst v najneprehľadnejšej zákrute v protismere, tam kde je povolená 40ka a zákaz predbiehania – predbiehame 80kou. Ja sa trasiem vzadu, je mi zle, modlím sa dokola tú jednu vetu čo viem povedať a myslím na najbližšiu rodinu. Celé toto peklo dopĺňa hudba na plné pecky – niečo medzi rumusnkým Lojzom, Kristínou a technom. Tuc tuc a kvílenie, tuc tuc a pískanie gúm, tuc tuc a môj plač! Chlapík nerozumie po anglicky ani slovo a zjavne nás vezie niekam úplne inam ako chceme a ide nás predať na orgány. Marek mu na stupnici psychopata dáva vysokú známku 8,5! Po hodine zbesilej jazdy, kde bola jedna vsuvka, keď sme mu ukazovali na mape kam sa chceme dostať, pričom asi 2x otočil mapu úplne inak a dokola opakoval Laku Lala, Laku Lala, Laku Lala, odbáčame z „hlavnej cesty“ na poľnú… Na veľké prekvapenie sa dostávame presne kam sme chceli ísť, za zachádzku nechce ani cent a my nechápeme, čo znamenala posledná hodina…

Od tohto bodu postupujeme už len pešo… pred nami sa odhaľuje mohutné pohorie, nedotknutá krajina a nekonečné kopce. Vo vysokom tempe míňame salaš a dostávame sa k značke, ktorá nás nasmerúvava k plesu Laku Lala… Za nami kúsok hrmí, tak šlapem ako o život, aby sme to neschytali niekde na vrchole. Nikde nikoho, len pri odparkovanej starej rozdrbanej dacii stoja a usmievajú sa dve cigánočky. Čierne očká, šibalské úsmevy a dokonalá postavička, viac netreba a Marek je vo vytržení. Ja mám dosť na háku nejaké Arane, Marek sa však túži s nimi zoznamovať. Zatrhávam mu to a od tohto momentu mi minimálne 5x za deň pripomína, ako som mu zničil dovolenku. Aj tak nemali viac ako 15 rokov a určite nás chceli okradnúť.

K jazeru, ktoré je dosť že shit, sa dostávame bleskovo, dávame 30 min pauzičku na obed, a už ženiem Mareka ďalej, ďalej a ďalej. Stretávame dvoch čechov, ktorí idú hrebeňovku z opačnej strany už štvrtý deň. Ukazujú nám, kde je posledná voda na najbližších 50km a že máme čo robiť, aby sme sa dostali do miest, kde sa da bezpečne prespať. Dopĺňame vodu z prameňa pod Vf. Ineu a zase dupeme hore. Búrka nas obchádza, aj keď občas niekde v diaľke za nami poriadne zaduní hrom. Je sústavne pod mrakom, miestami dobre fúka, zima a čudesná hmla, čo sa prevaluje cez hrebeň, plyži po kopcoch ako duch. Šlapeme po hrebeni, pred nami vidieť najbližších 20km cesty.

Epické výhľady sa striedajú s miestami, kde nás úplne pohlcuje hmla a vidíme na 10 metrov. Všade ticho, len občas pískanie baču na psov, zvony oviec a krákanie krkavcov nad hlavami. Dávame slušné tempo a po hrebeni to je v pohode. Vedieme s Marekom vysoko filozofické debaty. Marek nastoluje otázku, čo by sa stalo, kebyže nastriekame ovci do zadku kaser a ja márne hľadám uspokojivú odpoveď. Približne 2 hodiny v kuse nadávame na robotu a celý ten reconciliation bullshit čo robíme every day. Cesta ubieha, výhľady a atmosféra sa nedá opísať a ani odfotiť. Je to dokonalé. Po asi 9h šlapania sa dostávame do oblasti, ktorú sme míňali prvý deň na bikoch. Vidíme z vyšky jazero a keďže sa začína stmievať, hľadáme place na prespanie. Na jednom peknom mieste sú utáborení 6ti česi, dávame short talk, nechápu, ako sme sa sem dostali za len 1 deň, oni to majú rozplánované na 2dni. No sme šikovníčkovia. Ešte chvíľku ideme a tiež sa rozhodujeme utáboriť. Čistá voda z krásnych prameňov, lúka, fasa výhľad, rovná plocha – ideme do toho. Utáborenie netrvá dlho, keďže sme to riskli, nemáme stany a spíme pod holím nebom. Marek naťahuje celtu pre prípad, že by začalo popćhať a vyzerá to skôr ako bezdomovecký prístrešok v Sade Janka Kráľa. Za polhodinu nachádzame asi 4 kúsky dreva, čiže oheň nebude mať dlhú životnosť. Padá hmla. Nie obyčajná hmla, ale hustá, temná transylvánska hmla. Za pár minút je viditeľnosť do 5 metrov, v diaľke neustále vidím netvorov, ale snažím sa nemyslieť na vlkov, medveďov alebo svorky túlavých hladných psov, čo sa preháňajú po okolí. Neustale očakávam útok z hlbín hmly, vidím ako mi šialený Dracula vyrezáva srdce… Som rozbitý a zaspávam… v noci sa budím, nadomnou spln, mrte hviezd, krása,spím dalej…

Deň štvrtý (Hrebeňovka – Borsa)

Ráno sa budím o 5 a.m. na to že mi je celkom zima… Zisťujem, že spím asi 4 metre od posratej karimatky na mokrej tráve, odkopaný zo spacáku a kvôli kameňu v ceste sa neviem prikotúľať naspäť. Od tohto momentu sa mi už nedarí zaspať a o 7:00 definitívne robím hluk a budím Mareka. Okolo nás hmla ešte hustejšia ako večer, ale za ňou cítime slniečko… Rýchle raňajky a pokračovanie v hrebeňovke. Až prekvapujúco sme v dobrej fyzickej kondícií na to, že sme včera šlapali jak draci. Opať prichádza stratený svet, na ktorý sa pozeráme z výšky 1500-2000 m. Na hrebeni stretaváme dva kone, najskôr si myslím, že su skapaté a ako správna hyena ich idem fotiť. Keď k nim prídeme na 3m dosť ožívajú, tak ich radšej už nedráždim. V diaľke vidíme skupinu turistov ísť po hrebeni smerom k nám. Kedže nad nimi už krúžia havrany, identifikujem ich ako čechov. Nemýlim sa. Pozdravíme sa ale na dlhšie kecanie nie je čas. Odpájame sa z červenej značky a ideme smer najvyšší vrch v okolí – Vf. Pietrosul a odtiaľ dolu do našej nakazenej dediny.

Na hrebeni sa váľajú obrovské býky. Nikdy v živote som nevidel vačšie zviera monštrum. Obrovská hlava, rohy, vyposilkované telo a nenávistne na mňa zazerá. Nebol by som prekvapený, kebyže to je nejaký praveký zmrd, ktorý tu žije od treťohôr. Cesta sa začína meniť. Lúky ustupujú skalám a čím stúpame vyššie, tým okolie viac pripomína kamenisté Tatry. V hmle sa kúsok strácame a až o pár minút neskôr zisťujeme, že kebyže pokračujeme po ceste, ktorá sa mne zadala ideálna, asi by sme už sedeli na obláčiku vedľa Amy Winehouse a 77mich nórskch deťoch. Som mrte rozbitý ale z poslednych síl sa vyteperíme na vrchol Pietrosulu. Short break pri pseudo meteorologickej stanici a ide sa dole. Cesta dole ako štandardne je najväčšie peklo. Strmo po serpentínach, kolená plačú a Marek odhaduje cestu domov na 4+ hodiny. Je asi 16:00 a máme čo robiť. Po 2 hodinách už nevládzem ani zdvíhať nohy, motám sa jak retard, pauza každých 500m a slzy v očiach. Ani neviem ako sa dostaváme do dediny, žobrajúcim deťom Marek odkazuje, že ich zabije nožom-bodákom a po dvoch dňoch chôdze, 100km v nohách, 23 hodinách šlapania sa dostávame domov…

Deň piaty (Ghetto turizmus v okolí Borsy)

Unavení a zničení je náš dnešný status. Je jasné, že dnes nedáme asi nič veľké a potrebujeme niečo ako deň voľna. Plán je urobiť tour de Borsa – omrknúť kopce v okolí, centrum ale aj odlahlejšie štvrte a nejaké miestne kostolíky. Vyrážame okolo 11:00 a prekvapujúco na biku svalovicu nôh necítim. V centre sú zápchy ako na Prístavnom moste, na biku sa motáme medzi autami a nadšene čekujeme miestny spôsob riadenia križovatky. Nachádzame dokonca turistickú značku, ktorá nás nasmerúvava do kopcov. Ghetto turizmus začína kúsok za centrom, kde su paneláky a o kúsok ďalej aj pozostatky nejakých brutálnych tovární na bohvie čo… Voda v potoku je zelená alebo oranžová a nám je jasné, že v kopcoch bude tajná atómová elektráreň poháňaná ľudskou silou. Preto sme v horách za 4 dni stretli asi len 10 ľudí.

Túto teóriu posilňuje aj ďaľší zážitok, keď cesta označená ako turistická, končí pri niečom ako salaš, a proti nám sa rozbiehajú obrovské slintájúce psy a ja si seriem do TLD gatí. Bača je najaké decko bez rešpektu, snaží sa psov zachytiť, jedneho sotí na zem, aby nám neskočil po krku. V márnej snahe sa snaží do nich hádzať kamene a zahnať ich vetvičkou zo stromu. My s Marekom sme úplne v strese, obušky v rukách a zmarznúty v strede cesty. Psy okolo nás kružia, alfa samec je extrémne agresívny a hecuje ostatných. Nejako sa nam darí nasadnúť na biky a pustiť sa dole kopcom. O 100 m nás ale začínajú tie netvory dobiehať, agresívnejšie ako predtým a za nimi zadýchaný bača. Bojuje s nimi a zázrakom sa ich darí odvolať. Pomaličky sa snažíme vypariť, za zákrutou nasadáme na biky a dupeme dole. Investigovať tajné továrne nás už ani nenapadne a ideme smer kostol na vŕšku žiadať o odpustenie. Pekný pravoslávny kostol, kde dávame pauzičku a ideme násjť drevený monastyr na opačnom kopci. Týmto štýlom sa vozíme ešte asi 2 hodky a ďaľšiu hodinu márne hľadáme v dedine restaurant s terasou, kde by sme si mohli nechať biky pod dozorom. Keďže nikde nič, v supermarkete nakupujeme žranicu a poberáme sa domov. Na to že to mal byť voľný deň sme vyšlapali asi 3 kopce za úporného pečúceho slnka…

Deň šiesty (Borsa – Moisei – Hrebeň – Borsa)

Do posledného dňa v Rumunsku sa budím v dobrej nálade a celkom zregenerovaný. Vyrážame na bikoch okolo 7 ráno po asfaltke cca 15km do dediny Moisei. Odtiaľ smeruje naša cesta do kopcov. Míňame poslednú dedinu a šlapeme popri horskom potoku v peknom vlhkom a studenom údolíčku. Dosť zmena oproti vyprahlým kopcom z posledných dní. Je to úplne medvedia dolina, hučiaci potok, hustý smrekový les, kamenisté bralá nad nami. Marek zvončekom dáva všetkým netvorom ukrývajúcim sa v húštine najavo, že prechádzame okolo a nie sme dobré sústo. Cestička sa kľukatí, jemne stúpa hore až po posledné idylické lazy. Začína sa zdvíhať, poloasfalt sa mení na štrk, kamene a prach. Nasleduje pekelné stúpanie, kde vypľúvam dušu, stromy rednú a cesta sa mení na kamenisté peklo. Šlapať sa už nedá a ani nevládzem. Cítim krízu po celotýždennom makaní. Ani radler a 3 fit tyčinky mi nedodávaju veľa energie. Tlačenie je extra náročné, rozbitý terén po ktorom sa nedá ísť ani pešo. Trvá to asi hodinu kým sa dostaneme tam kam chceme, tj. na trávnatý hrebeň so starými známymi neuveriteľnými výhľadmi. Drblé slnko pečie ako divé a hodinová opalovacia pauzička na hrebeni prichádza vhod.

Presúvame sa už po hrebeni. Jednoznačne najlepšie bikovanie ever. 90% je šlapanie do kopca, ale terén, cestičky, atmosféra a všetko naokolo su neskutočné. Skapíňam v strmých šotolinových výšlapoch, vyhýbam sa kravským hovnám pri krátkych zjazdíkoch, pijem posledné zbytky vody. Na ľavoboku na kopčeku nadomnou sa pasú obrovské býky, spoznávam medzi nimi aj dinosaura zpred troch dní. Musíme byť už neďaleko od rázcestia pod Vf. Pietrosul, kde cesta začne klesať. Nachádzam krásny prameň a hltám ľadovú vodu. V tom dofuní za mnou Marek, že ho naháňajú býky, že keď som prešiel okolo nich ja, rozbehli sa dole, vyhadzovali nohami a vyzerali dosť nasrato. Pozerám sa za seba a naozaj, býky čo boli ešte nedávno 30 m na kopci, idú po ceste smerom k nám. Rýchlo dopĺňame vodu a šlapeme do kopca, aby sme im zdrhli. Za zákrutou nás však čaká prekvapenie ako z kinder vajca, ďaľšia skupinka týchto zverov. Jeden stojí v strede cesty, pozerá na nás a veľmi neochotne sa posúva o pár metrov ďale,j aby sme mohli prejsť. Som rád, lebo by som s ním nerád zápasil o nejaké samice. Dostaváme sa k cestičke, ktorá podľa mapy, ktorú kúpil Marek včera od nejakého Belgičana, má viesť popri potoku až do Borsy. Teším sa na fasa zjazd.

Začiatok je ako zo sna, štrková high-speed cesta plná ostrých zákrut a voľných šutrov. Párkrát vylietam mimo, kamene ma rozhadzujú ako sa len dá, skáčem všetky jumpy hlava nehlava a nechápem, že som ešte nedostal defekt alebo sa nerozbil na chudáka. Prudko strácame výšku, ale vyliezli sme za pol dňa do slušnej nadmorskej výšky, aby bolo stále čo zjazdovať. Fail nastáva, keď cesta odrazu akoby uťalo končí. Nikde nič, len brod cez potok a lúka. Vysoká tráva, občas nejaký močiar, kamene, ktoré nie je v tráve ani vidieť, sem tam nejaky strom alebo kosodrevina. Okolo nás kamenné svahy, pod nami síce tečie potôčik, ale je pri ňom salaš, tak to nechcem riskovať. Po pol hodke šlapania, kde každých 10 metrov narážam na kameň, padám z biku, prenášam a tlačím, začínam mať všetkého dosť. Brodíme sa v tráve po kolená, mám plné tenisky ostrých tráv a ihličia. Nachádzame zvierací chodníček, ktorý ale končí po 150 metroch a musíme sa vracať. Marek vidí na lúke pred nami nejaký pohyb, v kutíku duše verím, že to nie je macko ale len krava. Sme LOST…

Začínam masívne panikáriť, opúšťam sa, ale snažím sa svoje duševné rozpoloženie ukryť pred Marekom. Ten je štandardne v pohode, proste len sme mimo cesty. To, že tu určite zomrieme a naše telá roznosia vlky a líšky po okolí, že moja mama nebude mať ani čo pochovať, a že sme úplne v riti nijako nerieši! Po krátkej obhliadke terénu znášame biky do lesného údolia, kde nachádzame naozaj našu cestičku. Nedá sa nazvať ani singláčom, je to náznak zvieracieho chodníčka popri potoku. Čo sa dá freeridujem, technické zjazdíky si užívam a popadané stromy a nazjazdné miesta z poslených síl prenášam. Toto všetko sa odohráva uprostred temného lesa, kde nie je vidieť viac ako 10 metrov dopredu, malinčie a pŕhľava mi bičujú nohy a aj keď mám rád utrpenie, toto ma nevzrušuje. Celý čas si spievam nahlas Kabát alebo Natashu Bedingfield, aby aj medveď vedel, že I bruise easily, so be gentle when you handle me. Pri potoku, ktorý treba prebrodiť stretávame rumunskú rodinku (tatko + 4 mladíci), ktorí nám veľmi ochotne robia pontónový most a podávajú si biky, aby sme my mohli prejsť. Cestička ale po čase ide čisto po potoku a môj sen nemať vodu v topánkach sa rúca, keď sa zjebávam do neho. Už sereme na mokré veci, aj tak som spotený jak kôň,  dotrhaný a zajebaný jak cigánska hračka. Marek si užíva potok ride, je som polomŕtvy a ledva sa veziem. Občas je to fasa freeride, občas treba niečo preniesť, ale fakt je, že dnešný deň stál za to. Večer sa balíme, dávame pivko v podniku a s miestnymi riešime použitím jedného slova arbeit všetky sociálne témy sučastnosti. Romania trip is over.