Syndiman a Dobrá Voda

Prešiel necelý mesiac od krutého týždňa v Rumunsku a ja sa zas nechávam nahovoriť na samopoškodzovacie enduro. Tentokrát okruh okolo Dobrej Vody. S týmto nápadom prichádza strapatá chobotnica a.k.a. Dexo, ktorý posledné roky trávi viac času o barlách ako mimo nich. Konečne sa na naliehanie celého okolia dal na enduro, zakúpil bicykel a tak je nadržanejší, ako Michael Jackson pri obchôdzke predškolských zariadení. Magický triumvirát dopĺňa kolega a pán zverov Marek.

Meeting v sobotu o 6tej ráno. O 6TEJ RÁNO!!! V SOBOTU!!! Sme dokonale vadní, karpiny strielajú z očí ešte pri nakladaní bikov na strechu Marekovho auta, ale napočudovanie som celkom kľudný. Neviem, či za to môže špeciálne CD Jamesa Blunta, kde ide 3 minúty refrén jednej pesničky, potom 3,5 minúty refrén inej, alebo neuveriteľné množstvo čokolády, ktoré som raňajkoval.

Niekde pred Trnavou vychádza slnko a tak si miestnych domorodcov dokážem riadne poprezerať. Všetci ma extrémne serú, nevedia parkovať, milujú kruháče, ktoré sú asi každých 200m a aby toho nebolo málo všetci vyzerajú, že fandia Spartaku. Toto ťažko predýchavam, ale Marek našťastie nikde nezastavuje, lebo mám strašné nutkanie vystúpiť, postaviť sa pred najväčšiu skupinu ľudí, ktorú nájdem a jačať na nich JA SOM SLOVAN A JA SOM TU DOMA!!!

Na Dobrej Vode je po opustení auta prekvapivo zima. Šípkovník hlási, že na Záruby to je

6,5 hodiny pešo, začínam sa báť. Hneď za dedinou stúpame hnusné stúpanie po lúke, krátky zjazdík a zas hnusný kopec. Toto čo je? Veď toľkoto sme nešlapali ani v Lagu a ani v Rumunsku. Ten pes, ktorý ma prednedávnom znásilnil sediaceho pri ohni do ucha ma asi fakt psychicky zmenil, keďže vôbec nie som nasratý a dokonca ani nemám na čo pindať. Zjazdík si užívam, snažím sa držať Dexa, čo sa mi darí asi dva metre po prvú zákrutu a prežívam pár infarktových situácií, keď sa mi stavajú do cesty bobrie hrádze.

Pri ďalšom výšlape aj napriek tomu, že idem s dvomi skautíkmi netriafame značku a dupeme asi 17 výškových metrov zbytočne. Konečne sa mi darí trochu sa nasrať. Hovno trochu, dosť… Snažím sa presvedčiť zvyšok zájazdu, aby sme pokračovali ďalej, keď sme sa už tak vytrápili. Zmrdi ma ale prehlasujú a tak sa vraciame naspäť dole, nachádzame značku a pokračujeme už štandardne stále do kopca. Prestávajú mi prehadzovať prevody, možno to bude tým, že šalter mám otočený o 90 stupňov inak ako by mal byť a tak vyhlasujem prvú obednú pauzu v peknom šotolinovom údolíčku o 9tej ráno.

Dexo začína byť opäť aktívny a hľadá nejaké husté FR lajny. Ach, ako ja nenávidím jeho aktivitu… Hlavne keď sa nalepí aj na mňa a pobieham tam okolo po kažkom kopčeku a ako reterdovaný rozhadzujem rukami a nohami, keďže každú chvíľu sa snažím poprieť gravitačné zákony. Marek si zatiaľ robí bivak, obštiava okolo seba kruh, aby ho nenapadli jelene v ruji a skoro zaspáva. Dexo konečne nachádza niečo najviac jazditeľné a núti ma do toho. Odmietam. Dnes nie je deň, kedy mám zomrieť. Teda aspoň podľa horoskopu… Dexov horoskop ale nepoznám, a tak sa teším, že asi zdedím jeho rovný šalter. Nedarí sa, Dexo prežíva, robím mu dve mŕtve fotky a posúvame sa ďalej.

Kúsok nad Havranicou nahadzujeme biky na ramená, a veríme Dexovi, že ďalej to už bude pohoda. Takto šlapeme asi pol hodinu a ja umieram. Marek ma ešte stíha nasrať poznámkou, že keby Ježiš vyzeral ako ja, tak má asi 10 nasledovníkov a 9 z nich by boli neonacisti. Hore na Zárubách vyhlasujem druhú pauzu na obed, chvíľu chillujeme rozvalený na lúke pod vrcholom a vyrážame v ústrety vytúženému zjazdu. Začiatok je fajnový – pomalá strmá technika cez kamene a korene. Neskôr sa to začína srať a tlačíme rovnako veľa ako dávame. Toto som si teda neobjednal!!! Teda asi to bude preto, že mi Dexo prenechal miesto vedúceho pelotónu a keďže ja nemám žiadneho bobríka navigácie, kúsok netrafiame značku a mrdáme sa nejakými zvieracími chodníčkami. Nevadí stráň je mrte pekná a rozhodujeme sa spraviť zopár mŕtvych fotiek. Vysielam Dexa do jedného žlabu, keďže Marek nevyzerá, že by sa tohoto festivalu samopoškodzovania chcel zúčastniť. Dexo hore len krúti hlavou, púšta sa dole, po 10m nekontrolovateľného hocičoho zastavuje. Pindám na neho, že či je len nejaká slabá žena, čo nedokáže zožrať ani posraný obed a idem to dať teda sám. Hore to trochu prehodnocujem, ale cúvnuť už nemôžem. Dostávam sa o 3m ďalej ako Dexo, dávam peknú šupu hlavou o zem, vyzúva mi okuliare a ja sa opúšťam v nejakom divnom kotrmelci. Marek je sklamaný, lebo narozdiel od väčšiny mojich pádov čo videl vôbec nechrčím…

Kultúrna vsuvka:

Hrad ostrý kameň postavili na kopci nejakí vandráci ešte keď sa voda sypala, piesok lial a Kája Got nemal svojich 37 zlatých slávikov. Je z kameňa a veľa z neho už asi neostalo. Určite sa na ňom odohrávali kruté boje, ktoré na žiadosť nasimulujem s dvomi figúrkami transformerov.

Na hrade Ostrý Kameň sa pár minút kocháme výhľadmi a pokračujeme v zjazde. Je vidno, že ideme konečne po značke a ja len ľutujem, že som si nechal slnečné okuliare, nič nevidím a tak triafam všetky veľké diery, korene a kamene. Obednú pauzu číslo 3 dávame pri jazere, pcháme sa výberom z miestneho bufetu pri vode a sledujeme kŕdeľ vodného druhu ďatlov ako naháňa jednu samicu… bzdocha! Marek v bufete necháva naplniť fľašu tekutinou, z ktorej ho muselo zosrať až po siedme pokolenie a začíname sa štverať opäť na nejaký kopec. Nefunguje mi 87,3% prevodov, tak som mierne podráždený. Podráždenosť ale strieda detská radosť pri mega zjazde po modrej značke do Smoleníc. S Dexom zastavujeme po jednej zákrute a naša asi minútová komunikácia kým nás Marek dobehne vyzerá asi nasledovne. D:“Čo ti jebe dvojka?“ S: Čo ti jebe dvojka! D:“Čo ti jebe dvojka?“ S: Čo ti jebe dvojka! . D:“Čo ti jebe dvojka?“ S: Čo ti jebe dvojka! D:“Čo ti jebe dvojka?“ S: Čo ti jebe dvojka! Z tohoto zacyklenia nás vytŕha až Marekov príchod. Dvojku samozrejme musíme otestovať a Dexo mi slúbi, že ma na ňu roztiahne. V praxi to vyzerá tak, že si dávam o 200m vačší rozbeh ako on. Pamätajte si pravidlo jedna deti. Na všetko choďte minimálne 3x väčšou rýchlosťou ako vám radia skúsenejší borci. Potom budete môcť baliť ženy v Eurovea galérií na podriapanú hruď a 10cm modrinu na zadku.

Tentokrát to naštasie nieje také tragické, dvojku nejako ustojím a fičíme si to ďalej po ďalších točkách cez zápierky a dvojky, ktoré tentokrát už ani nepozeráme a vysielame našupu na hulvátov. Dexo sa dole teší ako cirkusová prostitútka a vidím na ňom, že chce navrhnúť nech si to dáme ešte raz. Preventívne ho mrazím pohľadom a končíme v nejakej echt kolibe pod Smolenickým zámkom. Objednávame si extrémne mastné placky s ktorých Marek vysáva vlhkosť servítkami, ale ja to neriešim. Viac tuku, viac viditeľné tehličky na bruchu! Chuť mi trochu kazí príchod nejakého auta so zástavkou „Spartak do teho“ vysiacou z okna. Samozrejme si sadajú k vedľajšiemu stolu čo nemôžem nevyužiť. Som predsa v presile jeden na troch, či štyroch. Začínam hlasno rozprávať o mojom belasom srdci, belasom šále a belasom teleskopickom obušku, ktorým som sa bránil v Rumunsku pred besnými psami. Odozva žiadna tak dojedáme a vyrážame na hnusný asfaltový presun do dediny Naháč, kde sa zas napojíme na turistickú značku.

Kombinácia fungujúcich troch prevodov, 2,5 DH plášťov a kondície nabratej z presúvania sa po byte na stoličke s kolieskami mi spôsobuje riadne utrpenie. Pred Naháčom začínam zo seba stŕhať oblečenie, ale prekvapivo sú v Naháči všetci ošatení. Zmrdi, toto je čistý príklad klamlivej reklamy… Na začiatku modrej značky vyhlasujem obednú prestávku asi 7 alebo koľko a pýtam sa chalanov ako dlho ešte budeme šľapať, keďže budem vládať ešte asi 3 minúty. Zabávajú sa na tom a tvrdia, že sami nevedia. Fit tyčinkou zatláčam slzu a pokračujeme až k ruine nejakého kláštora na Katarínkach.

Kultúrna vložka:

Katarínka je nejaký polorozpadnutý kláštor, ktorý postavil nejaký iný vandrák, ktorý potom aj zomrel. Má gotické okná a vežu. Viac som si nezapamatal lebo som vyrátaval prevýšenie ktoré ešte musíme dať.  Miestni skauti tu robia nejaké vykopávky a myslia si, že nájdu niečo cenné. Keď ich to baví….

Žiadny Batman a ani Batmanky tu ale nie sú, a tak sa posúvame rýchlo ďalej, keďže potrebujem stihnúť koncert Tublatanky na Račianskych hodoch. Posledné 2 výšlapy a 2 zjazdíky a už sedíme na Dobrej Vode na pive. Pri otázke od miestnych štamgastov odkiaľ sme sa najrýchlejšie vynachádza Marek a tvrdí, že z Bojníc. Atlas Ukrajiny asi nevideli, tak na to nemajú čo povedať, nechávajú nás v pokoji dopiť, naložiť biky a započať návrat zo streteného sveta.